Prečo som začala potápať

Potápanie je hobby, ktoré nepraktikuje veľa ľudí, čo z neho robí výnimočnú aktivitu. Aj keď na prvý pohľad sa môže zdať, že je to veľmi náročný koníček, ktorému predchádza siahodlhá príprava, na začiatok si stačí urobiť len základný kurz (tzv. OWD), prípadne absolvovať skúšobný ponor s dýchacím prístrojom v bazéne.
 

A ako sa k tomu človek dostane?
Možno je to len súhra okolností, možno to dostanete ako darček, chcený alebo nechcený, možno je to len zvedavosť, čo vo vás drieme a túžba poznať nepoznané a skúsiť niečo výnimočné. Presne tak to bolo u mňa. Svoj voľný čas som trávila športovaním a na tréningoch bojového umenia, ktoré má po čase zunovalo. Bolo to niečo iné, ale nebolo to to práve. Moja duša uviazla v prázdnote z každodenného života, ktorý v podstate neprinášal nič výnimočné. Bavilo ma plávanie, aj keď som ho nikdy nerobila ako hlavné hobby, ako malé deti sme na plavárni trávili týždenne hodiny naháňačkami vo vode. 

Neskôr som sa dostala k myšlienke, že by som si mohla urobiť kurz vodného záchranára, no videla som sa skôr niekde na pláži na "baywatch" štýl ako niekde zatvorená pri bazéne. A tak som začala pátrať a študovať predpoklady, ktoré by mal spĺňať záchranár na otvorenej vode. Jedným z predpokladov bolo mať potápačský certifikát. Ten som však nemala. To bol prvý krok, ako som sa dostala k myšlienke urobiť si potápačský kurz. Aj keď som sa na záchranárský kurz nikdy neprihlásila, neskôr som čítala knihu, kde autor popisoval potápanie a s tým spojené pocity. Výnimočný a ukľudňujúci svet tam dolu pod vodou, presne nejako tak to opisoval. A tak som sa začala reálne zaujíma, kde si urobím potápačský kurz. Na radu prišli priatelia, ktorí už kurz absolvovali. Veľa ich nebolo, boli celkom traja, a z toho dodnes nikto z nich nepotápa. Na základe jedného odporúčania som sa rozhodla pre potápačský kurz s bratislavským potápačským centrom AA. Moja akčná kamarátka a parťáčka, sa dala na to spolu so mnou. A išli sme do toho. 

Po samovýučbe z knižky, sme nastúpili na prvú hodinu teórie. Pár minút pred kurzom sme ešte dopisovali a odpisovali navzájom nevyplnené pasáže z prvej a druhej a tretej lekcie. Bolo leto, a nebolo moc času na študovanie knižiek :D Hodina teórie prebehla v celkom priateľskom duchu, kde sa nás zišlo celkom desať študentov – kurzistov. Náš uvoľnený inštruktor nás oboznámil so základmi potápania po teoretickej stránke, nasledujúce dva dni sme sa presunuli na náš prvý ponor s prístrojom na bazén. Nemala som žiadne očakávania, skôr možno trošku obavy, či zvládnem dýchať cez automatiku pod vodou. Prvé prekvapenie prišlo, keď sme sa mali navliecť do neoprénov, v celku mi to prišlo zábavné, všetci sme sa snažili vopchať do toho mokrého „gumeného“ odevu. Dalo nám to celkom zabrať. Šok číslo dva prišiel, keď sme si na seba dávali výstroj. Uf, možno kebyže viem, že to bude také ťažké čo sa hmotnosti týka, odradilo by ma to, ešte že som o tom nemala zdania :D

Prvé kroky do bazéna s ťarchou na chrbte mi dali zabrať, ťarcha pominula vkĺznutí do vody. A išlo sa na vec. Predstava zatápania masky a pod vodou a následne vyfúknutie vody z nej mi prišla dosť nereálna, no nakoniec po spraktizovaní som dospela k názoru, že moja predstava bola dosť mylná. Samotný pocit byť pod vodou a pozorovať okolie mi prišiel už v tej chvíli fascinujúci, mihajúci sa plavci, trénujúce akvabely a „čistota“ miestnej vody, bolo sa na čo pozerať, ktovie, aký som mala vtedy výraz, možno by sa to dala definovať, akoby mi išli oči vyliezť z masky :D Dýchať vzduch pod vodou sa mi páčilo. Prišlo mi to také iné, neprirodzené a výnimočné. Ponor na bazéne trval asi hodinu, stihli sme nacvičiť všetky základné cviky, ktoré musí ovládať každý potápač. Druhý deň na bazéne prebehol v podobnom duchu, pridali sa náročnejšie cviky ako dávanie si dole opaska so závažím a následne sme si ho mali zapnúť naspäť, to isté sme robili so žaketom (to je nafukovacia vesta, ktorou sa kontroluje vztlak vo vode, tzn. BCD). Bolo to náročné, ale zvládli sme to. Na ďalší deň v práci som bola duchom stále pod hladinou v bazéne, napätie sa stupňovalo, cez víkend nás čakal prvý ponor na jazere, na seneckej Guláške. 

V našom kurze sa stretla partička zaujímavých ľudí, ako to už asi bežne býva, nie každému sa darilo napĺňať priebehový plán kurzových ponorov. Neviem, či to bola škoda, alebo skôr šťastie pre daných ľudí, predsa len, netreba sa prepínať a keď to nejde, tak to nejde. Ešte pred ponorom sme sa na brehu zaškolovali do praktík správneho pripravenia výstroja. A nasledovalo rituálne navliekanie sa do úzkych neoprénov, rozdelenie sa do buddy teamov (dvojíc), krátky briefing a išlo sa na a prvý ozajstný ponor na jazere. Od bójky sme sa na povel inštruktorov zanorili do hĺbky asi 11 metrov na drevenú plošinu, kde sme si zopakovali všetky cviky, ktoré sme robili na bazéne, vrátane núdzového výstupu na hladinu. Po prvom zanorení sa mi priznám sa trochu hlava zatočila, predsa len už to nebol bazén a už to neboli len 4 metre. Po zorientovaní sa počas klesania – v mojom prípade skôr padania, som sa náhodou aj trafila a dopadla som na plošinu. Tí rozvážnejší si zvolili istú cestu a zišli dole pomocou lana. Po cvikoch si nás inštruktori rozdelili na dve skupiny a previedli nás po podvodných atrakciách Gulášky. Ako správni začiatočníci sme sa sem tam aj okopávali, sem tam sa nám nedarilo držať výšku, sem tam sa niekto asi aj stratil. Celkovo sme urobili na jazere 4 ponory za dva dni. 

 Čakal nás už len záverečný test. Ten sme si urobili pri posedení v miestnom pohostinstve, prečo tráviť čas v učebni, keď takto je to oveľa príjemnejšie a menej stresujúcejšie. Priznám sa, že mne to celkom aj nevyhovovalo, predsa len, keď rozmýšľam, potrebujem kľud. Tak som nehanebne opisovala. Po oprave testov, ktoré sme všetci spravili, sme ešte voľne diskutovali o využití nášho novonadobudnutého certifikátu. Teda, niektorí diskutovali, iní mlčali alebo sa vytratili už skôr. Žiadna divoká oslava sa nekonala, bolo to asi aj tým, že účastníci kurzu boli buď postarší, alebo neplnoletí, a tí nudnejší prišli autom. Zdá sa, že žiadna potápačská partička sa neutvorila a mne ostal na krku potápačský individualizmus a entuziazmus. 

Moje okolie prijalo moje nadšenie z potápania s veľkou rezervou, mávli nad tým rukou, že aj tak ma to prejde. Zase si nájdem niečo iné. Vymýšľam. Mala by som si radšej nájsť frajera. A bla bla bla. Bola som z toho dosť posmutnelá, nenašla som nikde podporu. A tak sa prehlboval môj individualizmus. Byť pod vodou sa mi neskutočne páčilo. Ľudia potápači sa mi páčili, prázdne miesto v mojej duši sa naplnilo túžbou potápať a spoznávať.

A tak sa to všetko začalo... 
V septembri som si dobehla za akciovú cenu pre kurzistov kúpiť výstroj. V októbri som sa sama prihlásila na potápačský zájazd do Egypta. Priznám sa, že okrem mojej kamarátky som o tom zájazde do Egypta nikomu nevravela, nechala som si to až na poslednú chvíľu, o to viac si všetci mysleli, že som sa zbláznila. V decembrom treskúcom mraze a predvianočnom strese som stála pri parkovisku na Interi, zbalená do dvadsiatich kilov a čakala na ďalších neznámych potápačských entuziastov. Smer letisko Schwechat – destinácia Egypt, Sinajský polostrov, potápačský raj – Dahab.