Príbeh muža

More je kľudné, o hladinu sa opiera ťažký svit mesiaca. Paluba je teplá, vo vzduchu pofukuje nočný vánok a citom chladí slnkom spálenú kožu na tvári muža, ktorý v sede hľadí na tmavú oblohu posiatu miliónom žiarivých hviezd. Jeho zrak zaostruje na súhvezdia a galaxie s túžbou preniknúť do tajomstiev vesmíru a vyhasínajúcich hviezd. Mozoľové ruky sa už prestali chvieť a silné ramená po náročnom dni ešte viac zmužneli. Jemným sluchom rozoznáva zvuky malých vĺn. Nos nasáva slaný pach mora siahujúceho do diaľav od na  míle vzdialenej pevniny. Telo muža je oťažené celodennou námahou, srdce bije pozvoľna a hrá do rytmu vyrovnanej duši, odovzdanej sa napospas oceánskych vĺn. Oči spatria hviezdu v ohni, ako ranená srnka sa z posledných živých síl snaží udržať na oblohe čo najdlhšie, no osud je nevyspytateľný a ako iné, vyhasne. Keby tak nebolo, pomyslel si muž, doletela by až nad more a svoju prekrásnu žiaru by utopila v tmavom mori.

Myšlienky muža na hviezdu pretnú spomienky na deň kedy sa vzoprel osudu a neznesiteľnej bolesti, ktorá ho dusila. Dom už viac nebol miestom lásky, stal sa väzením pre jeho schránku a tyranom pre jeho dušu. Neprítomne ležiac a hľadiac na stenu v nekonečne trvajúcej bezsennej noci sa jeho umierajúce ja rozhodlo navždy utiecť od bolesti, ktorá ho pomaly zabíjala. Ešte v tú noc sa odviezol kilometre ďaleko, cesta cez hory, tunely, mosty a jazerá ho doviedla k nej, teraz najväčšej láske života. V malej lagúne ho prekvapeným a nesmelým pohľadom privítal dlhoročný priateľ, starý rybár práve sa pripravujúci na večerný rybolov. Bolesť v očiach muža bola tak silná, že nedokázal hľadieť dlho do starcových hlbokých hnedých očí. I keď tvár mal vyschnutú a vráskavú, odrážajúcu ťažobu jeho života, srdce bolo ešte väčšmi naplnené láskou, skromnosťou a citlivosťou. Na znak ich priateľstva ho prizval k večernému rybolovu. Aspoň na chvíľu zaplním prázdnotu a ona počká, pomyslel si muž a na rybárovu ponuku prikývol. Malý člnok sa za šera pohupoval na vlnách. Ticho netrvalo dlho a priatelia si spoločne pospomínali na príhody, ktoré spolu za život zažili. Mužovi sa polepšilo. Láska starčeka bola nekonečná, a keď sa ho na to muž opýtal, ako vie bez nej žiť, odpovedal: nežijem bez nej, nosím ju stále v srdci, tak akoby bola zem suchá bez morí a oceánov, tak by bolo moje srdce prázdne bez spomienok. Bola ako more, ktoré milujem, taká tajomná, taká búrlivá a plná života, a sem tam aj krotká ako len delfín vie byť. Keď je večer more kľudné a na oblohe sa vypína mesiac, v ušiach mi znie ozvena jej smiechu a na hladine sa odráža jej krásna tvár. Starec z ošúchaného kabáta vytiahol kožou potiahnutú fľašu. Obaja si dali za dúšok, aby tak zahnali smútok a chlad, čo na nich číhali za skorej letnej noci.

Na mori strávili hodiny. Dni sa striedali s nocami a puto medzi mužmi dvoch generácií sa ešte väčšmi upevnilo. Vydať sa na otvorené more iba s ňou bolo pre muža odhodlaním a výzvou, ktorú túžil pokoriť. Starec ho na cestu dobre pripravil. V onen deň, keď sa slnko odrazilo od hladiny, pomohol mužovi odviazať laná, silno sa objali a muž vyplával na otvorené more spolu s ňou, malou bielou plachetnicou. 

Slnko je najvyššie a muž sa skrýva v bezpečí tieňa. Plachty má vytiahnuté a vietor ich ženie stále ďalej a ďalej od pevniny, ktorú už ani cez ďalekohľad nevidieť. Plnou rýchlosťou sa rútia naprieč novým východom a západom slnka. More ich prijalo priateľsky a prvé dni ukazuje svoju príjemnú tvár. Muž trávi čas na lodi chytaním rýb, vedie si denník a práve teraz odpočíva a pozoruje západ slnka. Jeho pokožka je od slnka silno snedá, tvár zdobí niekoľkodňové strnisko, pevná hruď a paže sú znakom každodennej fyzickej námahy. V modrých očiach sa mu odráža voda, ktorá do nich prilieva pokoj. Najviac na svete by si prial, aby na mori neboli sami. Myslí na ňu. Aj práve v tejto chvíli. Nikdy spolu tak ďaleko od pevniny nebolia, bola by nadšená a celá vzrušená z tohto dobrodružstva. Prial by si navždy objímať jej štíhle malé telo, cítiť šteklenie a vôňu jej vlasov, dotýkať sa jej hladkej pokožky, cítiť to chvenie, ktoré sa nieslo celým jej telom po každé, keď ju rozosmieval, pevne stískať jej malú ženskú rúčku. Jej oči boli ako dve zvedavé lampičky, ktoré mu osvetľovali život a s jej prenikavým smiechom mu dávali na pozornosť, že nie je sám. Bola tajomná, no jej oči ju vždy prezradili. Zviera mu hrdlo od žiaľu. Na obraz, ktorý mu teraz preletel mysľou chce navždy zabudnúť. Slnko už zapadlo za obzor. Nočnú oblohu zaplavujú oblaky a loď sa začína pohupovať na zosilňujúcich sa vlnách. Myseľ mu už zamestnáva starosť o ňu, o jeho bielu loď, malú smietku na širokom oceáne, s ktorou sa začali vlny nebezpečne pohrávať.

Zdvihol sa silný vietor a plachetnica sa nebezpečne kymáca. Muž behá od lana ku kormidlu a snaží sa s nepriazňou prichádzajúcej noci zo všetkých síl bojovať. Jeho telo ošľaháva ťažký dážď a veľké vlny a blesky sa ženú priamo na nich. Hromy, vietor a more akoby medzi sebou pretekali, kto z nich má hroznejší hlas. Malá biela korábka s jedným svetlom osvetľujúcim mužovi palubu sa nakláňa zo strany na stranu a do jej vnútra sa lejú litre rozpenenej vody. Nie je čas myslieť na únik, loď nie je ako mužov dom, nemá kam ujsť. I keď more skrotiť nedokáže, teraz sa s ním učí žiť. Sladká dažďová voda napĺňa hlboké koryto zeme, nerovnováha bytia sa odzrkadľuje v tomto živle, vlahu dáva tam, kde je jej nadbytok, je toto fér?! Kričí námorník z plných síl.

Nekonečná modrá pohlcuje telo metúceho sa muža. Snaží sa vyplávať z hlbín, nie strach, ale bezmocnosť mu nedovolí vrátiť sa späť. Aj ona sa potápa. Zlomená a zničená ťahá človeka ku dnu spolu s ňou. Z diaľavy sa ozýva nárek aký len morský tvor môže mať. Preniká ušami bez života. Človek, ty nesmieš umrieť, ešte nenadišiel tvoj čas!