Na neznámej lokalite

Predposledný deň v roku, 30.12.2013

Je po Vianociach, na rozdiel od minulého roka, vonku po snehu ani stopy. Teploty sa tiež pohybujú troška vyššie nad bodom mrazu. Niečo pred rokom som už o tomto čase bola doma z Egyptského Dahabu, môjho prvého ozajstného potápania. Vtedy som celé sviatky od nadšenia z potápania zabudla na vianočné koláče, šalát a iné kulinárske pôžitky tohto obdobia. Ešte k tomu som bola aj praštená do potápača z Dahabu. Jednoducho, po rokoch nudy v živote som konečne zažila poriadne dobrodružstvo so všetkým čo k tomu patrí. Na konci minulého roku som si po splnení môjho malého cieľa, až mi je to smiešne napísať, mojim cieľom bolo dať desať ponorov do konca roka a potom som si mohla víťazoslávne nalepiť nálepku potápača na auto. To bol môj cieľ. Ono nálepku potápača som si kúpila ešte v septembri, keď som si hrdo išla pre OWD kartičku, ale ešte som nebola potápač, svedomie mi nedovolili hrdiť sa týmto titulom, tak nálepka ostala nepoužitá až do decembra. Ak by mali ostať moje ciele takto malé, dnes by som auto mala asi celé onálepkované:) Ale vráťme sa k poslednému tohtoročnému ponoru.

Martin už pár dní spomínal jedno jazierko v Biskupiciach, ktoré by stálo za ponor. On sám tam už poriadne dlho nebol. Po vizuálnej kontrole viditeľnosti na jednej prechádzke so psom rozhodol, že by stálo za ponor. Tak sme sa dohodli, že v pondelok, predposledný deň v roku, pôjdeme nazrieť pod jeho hladinu.

Aj napriek sviatočnému času som pre prečerpanú dovolenku musela pár hodín pobudnúť v pondelok v práci, tak sme sa stretli o jedenástej. Teším sa, pôjdem znovu do vody a počasie nám praje dokonale. Dokonca aj tých pár hodín v práci mi ubieha rýchlo. Ešte sa v robote sa navlečiem do svojho provizórneho podoblečenia a akurát stíham na jedenástu prísť do centra. Dávame si krátky briefing, Martin už predtým spomínal, že pre uzavretú rampu sa nedá dostať k jazeru autom. Budeme musieť prejsť niečo aj po súši. Malo to byť nejakých 300 metrov, trošku so zdesením pri briefingu zisťujeme, že to bude podľa mierky mapy asi o 200 metrov viacej. Zišiel by sa nejaký vozíček, ktorý však nemáme. No čo, dáme si troška posilňovanie, v suchom obleku, s flašou na chrbte a s naloženým závažím. Na briefingu sa dozvedám, že jazero je plytké, max. hĺbka 5 metrov, budem sa musieť dobre vyvážiť.

Keď mi už bol vysvetlený aj plán ponoru, naložíme si veci do auta a odchádzame. Po pár minútach sa dostávame na miesto činu, zastavíme presne pred rampou. Pripravujeme si výstroj, v tom Martin zistí, že jeho fľaša nejde otvoriť. Vyzerá to tak, že prešmykuje závit. Schytí poťažmo nájdené patrné náradie, no ani po odšróbovaní „kohútika“ na fľaši nejde otvoriť. Problém je na mieste neriešiteľný. Náhradnú fľašu nemáme, tak nakladáme späť veci do auta a ideme po druhú. Akt potápania tak nezačal najlepšie, po naložení novej fľaše sme za pár minút späť pri rampe. Tento krát už všetko prebieha ako má. Na nohu si s nadšením priprevňujem vianočný darček – potápačský nožík. Dostala som aj deko-bójku, ale tú som nechala doma, aj tak by nemala žiadne využitie a v tak plytkom jazierku by sa ani odskúšať nedala.

V plnej výstroji sme sa rezko vybrali k jazierku. Po pár minútach sa z rezkej chôdze stáva chôdza namáhavá a ťažká. Navyše sme vystavený čudesným pohľadom okoloidúcich, ale je to celkom sranda. Asi po ôsmich minútach prichádzame k malému jazierku. Je tam aj provizórna lavička, na ktorej po namáhavej chôdzi pred vstupom do vody odpočívame. Ja si v rámci odpočinku ešte nasadím kuklu na hlavu. Voda sa javí veľmi čistá. Zanárame sa a ideme omrknúť roh po našej ľavačke. Voda je celkom studená, na čo ako prvé vždy zareaguje čelo na mojej malej hlave, ktoré mi to dá nepríjemnou až bolesťou najavo, ale po ani nie minúte som už aklimatizovaná. Pri popadaných stromoch a konároch v ľavom rohu po živej rybe ani stopy. Tak si to strihneme k pravému brehu, ktorý by sa mal javiť ako živší. Martin civí do popadaných stromov na brehu. Ja sa vlečiem kúsok za ním. Vlečiem sa dosť po dne, na ktorom je fakt veľa sedimentu, tak sa trošku dofúknem, aby som nekalila vodu. Po rybách ani stopy. Vtom zbadám zjavnej mŕtvu privalenú rybku nejakým kusom konára. Snažím sa konár nadvihúť, no ryba sa v tom momente preberie a ufujazdí preč, bol to driemajúci ostriež. Na niečo také som predtým nemala šťastie, tak si to pripisujem na svoj zoznam nových stretov.

Martin stále zírá na pravý breh. A nič. Ja si idem svoje, a hľadám ďalších spiacich ostriežov. A tu zrazu zbadám raka, ako tak nad ním šibrinkujem s rukami, jemné dno sa rozvýri a rak sa stratí v kúdole sedimentu. Keď doženiem Martina, naznačujem mu, že som videla raka, vymyslela som si vlastný signál, ktorý zjavne nebol moc zrozumiteľný. Celkom sa sústredím na hľadanie niečoho ďalšieho živého na jemnom dne. Nachádzam jedného neidentifikovateľného kôrovca, ktorý niekam pobieha na chrbte so svojou ulitkou, teda buď je to konárik alebo ulita, nie som si celkom istá. Ďalej nachádzam ďalšieho raka, ten však nie je živý, do ruky beriem jeho bezvládné telo, chcem podať Martinovi dôkaz o výskyte rakov, keďže z môjho predchádzajúce signálu to možno nebolo zrejmé.

Na dne ešte nachádzame sem tam kúdely sedimentu, asi sme svojou prítomnosťou vyplašili nejakú rybu. Zatiaľ sa im pred nami darí utekať aj ukrývať. Voda má inak krásne štyri stupne. Pre mňa je ponor zatiaľ celkom zaujímavý, preto prichádzajúci chlad veľmi nevnímam. A sme na konci jazera, otáčame sa späť. Jazero sa javí zatiaľ ako keby bolo bez života. Ja sa ako vždy, vlečiem za Martinom, ten sa pohybuje opäť popri brehu. Zrazu pred sebou zbadám veľkú škaredú, pre mňa neidentifikovateľnú rybu. Keby sa tak dalo zakričať na Martina, ten je totiž otočený úplne iným smerom a nemá šancu rybu zbadať. Rýchlo ho doplávam, a signalizujem výskyt veľkej ryby a prstom ukazujem smerom, ktorým išla. Ale po rybe už nebolo ani stopy. To je škoda! Naviac, neviem, čo to bolo za rybu, takú som ešte nikdy nevidela. Aha, ďalší spiacíi ostriež, snažím sa ho nevyľakať, chcem ho len pohladkať, už už sa javí, že mi to vyjde, ale v tom ufujazdí preč. Do cesty sa nám dostávajú zelené chumáče trávy, Martin v jednom chumáči objaví troch oddychujúcich kapríkov, aké pekné. Ďalej sa snažím pozorne nazerať do zelených tráv, či tam aj ja niečo nezbadám. Dostávame sa k obrastenému dnu. Martin zapína svetlo, vypudil ním tak hejná beličiek, ktoré v momente ožili a svojim vyplašeným plávaním nám tak okrášlili ponor.

Ku koncu už cítim končeky prstov. Ešte sa snažím nájsť na dne niečo živé, no okrem bordelu od ľudí nevidím už nič zaujímavé. Po vynorení na brehu stepujú dve mladé bicyklistky, možno si z brehu mysleli, že pod vodou bublú dve veliké ryby, a keď zistili, že sú to ľudia, nasadli na svoje tátoše a už ich nebolo. Rýchlo sa snažím vyslobodiť z plutiev a ponáhľam sa opísať rybu, ktorú som videla. Okrem slov veľká, šedá a škaredá so zahnutou papuľou, lepší popis dať neviem. Tak sa snažím načrtnúť jej obrys na lavičkové prkienko. Martin podľa môjho popisu súdi, že to bol tolstolobík. Slovo tolstolobík poznám z detstva, keď ho môj otec občas pri rybolove spomenul, ale ako tá ryba vyzerá, som nemala poňatia.

Takto nejako vyzeral tolstolobík, čo som videla, len sa mi zdá, že "ten náš" mal troška zahnutejšiu papuľku.
Zdroj obrázku: internet

Cesta k autu už ubiehala na pocit rýchlejšie, ešte sme streli pár živých ľudí, určite sme boli pre nich milým spestrením. Toto nové miesto zasa niečim novým obohatilo moju potápačskú dušičku. Už sa teším na ďalší dobrodružný ponor! :)