Návrat do Ríma

Koloseum

Nejde tak celkom o úplný návrat do Ríma. Teda nie ten fyzický. Ide o spomienky na Rím, ktoré sa mi v hlave od nášho výletu uložili a ostali. Cesta v čase smerom späť asi tak o 5 rokov do zadu, keď ešte pojem finančná kríza neexistoval a nás šéf za odmenu zobral niekam na euro-výlet.

Rím bola naša tretia firemná zastávka, predtým to bol Paríž a Londýn. S Rímom to bolo trošku komplikovanejšie, ono totiž osadenstvo vo firme sa troška pomenilo a okrem mňa a šéfa sa cestovať moc nikomu nechcelo, no a čo, že to majú zadara... Tak som v odletové predpoludnie strávila na telefóne presviedčať kolegov, nech idú, ono keď jeden povedal, že nejde, druhý povedal, že nejde tiež... no čo vám budem hovoriť, ako degeši. Nakoniec jeden prikývol, tak prikývol aj druhý a išli sme. Išlo nás celkom päť. Ja a štyria chalani.

Námestíčko s vodu vracajúcimi levíkmi, kde sme strávili dosť hodín.

Odlietali sme nízkonákladovkou RyanAir priamo z Bratislavy. Na poslednú chvíľu som ešte hľadala hotel na bookingu a spravila som si dôležité zápisky o ceste z Ríma do hotela. Do Ríma sme prileteli večer okolo desiatej. Na papieriku som mala spísané naše prestupové miesto na už žiaľ nočný autobus (vlak do hotela nám už nešiel a autobusy chodili už len nočné). Hotel bol celkom od ruky, ale cena rozhodla. Zastávka vlaková aj autobusová boli priamo pred hotelom. Do centra Ríma sme sa z letiska dostali autobusom. Keď sme tam dorazili, všade už vládol večerný pokoj. Trochu sme sa poflákali po námestí s fontánami, odtiaľ nám išiel totiž vlak, ktorý už v neskorú nočnú hodinu nepremával. Nič nám neostávalo, len dostať sa na mnou poznačenú zastávku. Bol november, a večer, bolo už aj celkom zima. Po pol-noci sme sa dostali na spomínanú zastávku. S poľutovaním sme zistili, že autobus nám ide až o nejakú hodinu. Keďže nás bolo päť a cesta do odľahlého hotela by bola asi drahšia ako letenky, rozhodli sme sa na bus predsa len počkať. Zo spomínanej hodiny sa stala hodina a pol, alebo dve... už neviem presne koľko to bolo. Umrznutí sme celkom ožili, keď sme zbadali, že nám prichádza náš autobus. V tom sa odniekadiaľ dohrnula tlupa pubertálnych talianov, keď ich šofér zbadal, rozhodol sa zastavenie na zastávke sabotovať a ufujazdil preč!!!! Tlupa teenagerov ho ešte stihla na diaľku po taliansky pofakovať, my sme sa zúfalo na túto parádu len prizerali... Boli asi dve hodiny ráno. Neviem, čo nás to napadlo (asi od tej zimy) sme nastúpili na najbližší ďalší autobus. Nevedeli sme kam ide, ale verili sme, že nás vyhodí aspoň niekde v centre. Z neplánovanej cesty do centra mesta sa stala neplánovaná okružná jazda odľahlým Rímom, s harmonikovým autobusom a talianskym vodičom nerešpektujúcim červené semafóry a povolenú rýchlosť. Aspoň sme sa zohriali. Táto paráda trvala vyše hodiny. Nakoniec sme do toho centra dorazili s jedným nevyhnutným prestupom. To už boli asi štyri hodiny ráno, zachvíľu by malo začať svitať. Prechádzali sme sa námestíčkom. Dvere vlakovej stanice sa rozleteli o šiestej ráno. S nadšením sme sa tam nahrnuli a prvým vlakovým spojením sme dorazili konečne na miesto nášho hotela. Bolo asi sedem hodín ráno, slnko už vyšlo. Prišli sme rovno na raňajky. Keďže sme celú noc nespali, po raňajkách sme si dali šlofíka do tretej popoludní.

Moja skromná izbietka, čekujte ten telefón.

Na hotelovej chodbe už pobehovali tučné upratovačky. Ja som mala sama izbu. Bola to malá jednoposteľová kutica. Našťastie tam bolo okno, výhľad bol niekam na cestu a koľaje. Kúpelňa bola hrôzostrašná. Malá so skleneným sprchovým kútom, kde bolo natiahnuté lanko s nejakým zvončekom, pri ktorom bolo napísané, že v prípade potreby mám zatiahnuť a spustí sa dajaký alarm. Po tej prebdenej noci som si nejako zle pospájala súvislosti, a zrazu sa mi izba zdala nielen malá, ale ešte aj nebezpečná. Rýchlo som zavrela okno, zo strachu, že sa mi niekto vyštverá do izby a bude ma chcieť zahrdúsiť. Šuchotaniu upratovačiek na chodbe som tiež moc nedôverovala, uf, to bol spánok, ani oka som nezažmúrila!!!

výhľad z mojej skromnej izbietky

O tretej (popoludní) sme mali zraz dole v hale, ešte sme si stihli dať pravé nefalšované talianske ristretto. Ja som ho potrebovala, bola som totálne vyfľusnutá. Cesta vlakom do centra trvala si pätnásť až dvadsať minút. Vystúpili sme na konečnej zastávke, na námestí, ktoré sme mali do detailu prejdené počas našej prebdenej noci. Odtiaľ sme sa pobrali pešo na obhliadku rímskych pamiatok. Keďže to je niekoľko rokov do zadu, presne si nespomínam, kde presne a v akom poradí sme boli. Určite sme videli Koloseum – tam sme sa dopravili kombináciou metra a pešibusu. Od Kolosea viedla akási cesta okolo zrúcanín a vykopávok. Tu sa to hemžilo turistami. 

Pizzeria, kde si nepýtajte kukuricu na pizzu.

Po občumení pamiatok sme sa zastavili na večeri v útulnej pizzérii v centre mesta. Ako inak, dali sme si pizzu a nejaké fajnové biele vínko. Môj kolega spôsobil mišung v hlavách čašníkov - talianov, keď si na svoju pizzu vypýtal kukuricu, seriózne, vyzerali, že s takouto požiadavkou sa v živote nestretli. Tvárili sa, že je to nesmierne hanobenie pravej talianskej pizze. Hold, ešteže sme mali na druhý deň naplánovanú cestu do Vatikánu, tam sa mohol môjho kolega z tohto hrozného hriechu vyspovedať. 

Úrad vlády.

Po večeri sme sa ešte prešli po Ríme, s úžasom som obdivovala pre mňa v meste nevídané mandarínkové stromy, na ktorých boli aj plody. Z detsva som bola na učená, že čo rastie na strome sa dá aj jesť, tak som si jednu od radosti utrhla, ale bola ešte zelená, takže z jedenia nebolo nič. Dostali sme sa až pri úrad vlády, kde sme si od únavy posadli na múrik. Odtiaľ nás ale veľmi rýchlo vykopol karabinier. Bol odtiaľ v celku dobrý výhľad, dovideli sme až na kupolu na námestí Sv. Petra vo Vatikáne. Spoločne sme sa zgrupili na lavičku, niektorí sme už boli napoly-odpadnutý od únavy. Vytiahli sme mapu a snažili sme sa nájsť najkratšiu cestu na stanicu, aby sme stihli vlak ešte do jej zatvorenia. Načasovali sme si to dobre a o jedenástej sme už boli v hoteli, odpadnutí v posteliach. Presný postup zaspávania si už nepamätám, už som asi nemala síl riešiť alarm a mojich imaginárnych„vrahov“, zaspala som od maximálnej možnej únavy.

Parčík vo Vatikáne.

Na druhý deň nás čakalo krásne ukážkové počasie. Slnečno a teplo, nevídané zažiť pre nás taký november. Po výdatných raňajkách, kde som sa snažila toho okoštovať čo najviac, z toho mála čo tam bolo naservírované, sme sa pobrali do Vatikánu. Pamätám si, ako tam pod múrmi ležali žobráci, a tiež si pamätám tú obrovskú radu, ktorá sa tiahla ku vstupu. Po prvotnom zhrození z jej dĺžky som sa šla presvedčiť, či je to naozaj rada do vstupu. Našťastie som si povšimla, že niektorých ľudí púšťajú prednostne, v tom mi to doplo, boli to určite tí, čo mali zakúpené lístky online, tak ako my. S úľavou, že nemusíme stáť v tej dlhočiznej rade sme sa pobrali na jej začiatok, kde nás vpustili dnu. Tam nás čakala bezpečnostná prehliadka, dosť prísna, skoro ako na letisku. 

Sixstínska kaplnka.

Prešacovali mi kabelku a každý vačok, čo som mala. Boli tam davy turistov, všetci túžili vidieť slávnu Sixstínsku kaplnku a iné pamäti a bohahodnosti, ktoré mali naštudované. Za kontrolou som zrazu precitla a zistila som, že mi chýba foťák. Mala som ho na ruke, nešlo mi do hlavy, ako som ho mohla stratiť?! Hneď ako som to zistila som utekala za vatikánskymi SBS-kármi, vysokému talianovi v obleku som sa snažila mojou lámavou angličtinou vysvetliť, že som práve stratila foťák, či ho náhodou nenašli. Ten ma odkázal na „vatikánske straty a nálezy“, ktoré boli opodiaľ. Ujo, čo to mal na starosti, tam mal peknú zbierku všelijakých aparátov, ale žiaľ, ani jeden z nich nebol môj. Všetky rímske fotky, a fotky z dovolenky z Chorvátska, kde som odetá len v bikinách sa dostanú do očí nejakému zlosynovi. Trápilo ma to dosť intenzívne, v Ríme je veľa zlodejov, určite ma niekto ozbíjal pri davovej tlačenici pri vstupe do Vatikánu. No nič, fotky nebudú. Aká škoda. Vatikán bol úchvatný a obrovský. Sixistínska kaplnka bola až na samom konci, všetci z nás čakali, že tam uvidia slávny obraz poslednej večere, nejako už mimovoľne sme zistili, že ho tam nemôžeme uvidieť, lebo táto najslávnejšia freska je namaľovaná v kostole v Miláne.

Fontána Di Trevi.

Po zaklincovaní Vatikánskej návštevy sme si dali v blízkej uličke pizzu s nekresťanskou cenovou prirážkou. Odtiaľ sme sa miestnymi spojmi pobrali pohľadať slávnu fontánu Di Trevi. Celkovo sme museli prejsť pár pekných uličiek, niekde v centre mesta, kde sa to hemžilo karabiniermi a chaotickou dopravou, kde nerešpektuje dopravné značenie nikto a jazdí sa len na asi vizuálne signály. Ocitli sme sa niekde vo štvrti plnej obchodov, ako správna ženská som mala chuť sa neviazane odrhnúť od tlupy topánkam-nerozumejúcich mužov. Rozchod prišiel oficiálne až neskôr. Po návšteve fontány Di Trevi. Fontána bola pekná, viem, že je slávna, že sa v nej kúpala nejaká herečka a to je asi tak všetko. Na dne bolo pohádzaných veľa peňazí, tak som si tam aj ja hodila - slovenskú korunu (vtedy ešte boli). 

Toto je námestíčko ako boli španielske schody.

Počas zaslúženého a mnou dlho-očakávaného rozchodu som vtrhla do pár obchodov s topánkami. Ulakomila som sa na fialové kožené čižmy, na tú dobu na dosť vysokom opätku, s červenou podrážkou. Ou jé. Ešte sme sa stavili najesť v útulnej pizzerii, kde sme boli prvý krát. Kolega už kukuricu na pizzu nedostal, aj keď si ju pýtal, ja som si dala tento krát lazane. A boli fantastické!! Odvtedy milujem lazane! K tomu sme mali biele šumivé vínko frizantte. Záver výletu v Ríme sa vydaril. Po jedle sme si spakovali tých pár vecí, čo sme mali a pobrali sme sa na letisko.

Doprava bola akási zaseknutá, linkové spoje na letisko nejako meškali a nám nezostávalo nič iné, len vziať si taxík. Nakoniec sme to stihli, len tak tak, ale na to sme už boli zvyknutí (v Paríži sme vystihli akurát obdobie štrajkovania v hromadnej doprave a v Londýne? - tam sme museli utekať cez celé letisko, aby sme stihli prísne limitovaný Check-in od RyanAiru).

To je moja spomienka na Rím. Amen.