UW cavern modeling ©MF

18/9/2013
Ako som už spomínala v jednom z mojich predchádzajúcich blogov, modelku na súši sa mi moc nepodarilo robiť (asi som to naozaj nikdy nechcela), tak prečo nevyskúšať zapózovať pod vodou? Prečo nie? Malú skúšku som už zložila na Zelenom plese v Rakúsku, síce som bola celá odetá do potápačskej výstroji, ale aj to sa ráta. … aspoň sa mi to rátalo, kým nedošlo k ozajstnému UW „modelingu“, v cenote, v Mexiku.

Po príchode do Mexika som radšej na „oné“ fotenie nemyslela, lebo by som bola nervózna. Pár dní pred tým som si na súši vyskúšala ohoz – červené spodné prádlo, k tomu sexistické samodržiace pančuchy, čierne mini rukavičky a aby sa mi nemálilo, na nohy som si dala 12 centimetrové topánky na opätku. Oblečenie ako stvorené na „pole dance“. V zálohe som ešte mala látku, resp. tmavofialový záves, ktorý už dlhý čas nevisel na mojom okne, aspoň teraz môže dôjsť k jeho úžitku. 

Keď sme sa ráno zobudili, bolo úplne zamračené, slnko nesvietilo, bolo pochmúrne. Noc predtým som na rozdiel od ostatných neflámovala, rolu modelky som zobrala zodpovedne, takže ranný bolehlav som nemala. Na tvár som si naniesla vodeodolné skrášľovacie prostriedky a o nejakej ôsmej sme sa s Martinom vybrali do centra, kde nás už čakal náš podporný tím – technický potápač Henrik a úslužný šofér Javier. Brali sme ešte nejaké „artefakty“, ktoré mali tvoriť doplnok ku scénke. Keď sme vyrazili, bolo stále pod mrakom, dokonca keď sme prišli na cenot Chikin Ha, lialo ako z krhly.

Na slnečné lejzre sme mohli rovno zabudnúť, aspoň nás potešilo, že teraz, keď tak leje, bude cenot prázdny, keď sme tam prišli, tak to aj tak bolo, ale o pár minút neskôr začali prichádzať ďalšie dodávky s potápačmi. Martin išiel s Henrikom nájsť nejaký vhodný pľac na fotenie. Vhodný pľac našli, ale žiaľ, bol priamo pri vstupe do cenotu, a pre množstvo potápačov, ktorí tam prišli, musel nájsť náhradný flek, niekde ďalej od cudzích očí a k tomu ešte muselo sedieť pozadie, aby bola fotka vydarená. Nakoniec objavil menší fleček, asi 3 metre pod vodou obďaleč od priameho vstupu, trošku sa skrývajúci pod skalným stropom.

Po tejto správe som dostala pokyn, že sa môžem obliekať. Pod našim prístreškom sa pred dažďom schovávala ďalšia tlupa potápačov, tak som si musela svoj pre potápačov rušivý podvodný odev navliecť v aute. Sexi prádlo som sa snažila zamaskovať maskáčovými legínami a nejakým tým športovejším vrchom, myslím, že som celkom dobre ladila s miestnou zablatenou a upršanou džungľou. Ešte som si pre podvodný komfort vybrala z očí šošovky, vo vode by mi aj tak vypadli samé. S rozmazaným videním a zamaskovaným odevom, s vysokými šteklami v ruke som sa pobrala ku vstupu do cenotu. Tam som si nasadila masku a plávaním sme sa presunuli poblíž nájdený náhradný fleček na fotenie. Štekle som mala zatiaľ v ruke, takže sa mi ťažšie plávalo po hladine na dané miesto, ale nebolo to nemožné. Keď sme už boli z dohľadu cudzích potápačov, zodela som si maskáče a nasadila štekle. Masku som mala stále na tvári. Martin mi baterkou posvietil pod vodu na skalu, kam sa mám s Henrikom zanoriť. Na sebe som zatiaľ nemala žiadne olovo, a navyše na nohách som už mala opätky. Konala som v prítomnom okamžiku nerozmýšľajúc radšej dopredu. S pomocou Henrika som zanorila na označený pľac. Bola to taká plochá šikmá skala, na ktorú som si sadla. Dýchala som pomocou automatiky z dlhej hadice od Henrika, a všetko som dokonale videla. Bez olova som sa ledva pri tých skalách udržala, našťastie Martin mi pohotovo nahádzal olovo do nohavičiek, aby som neuletela hore. Tá skala bola ale taká šikmá, že ma z nej šmýkalo dolu, ešte jedno olovo som vyfasovala pod samodržiacu pančuchu. Uf.. ťažké to je, snažím sa zachovať rozvahu, nepanikárim, aj keď ma stále ťahá nohami s opätkami dole skalou, je to veľmi nepohodlné, rukami sa snažím stále pridržiavať skaly. Martin mi ešte upraví nohy do správnej polohy a do jednej ruky mi dáva symbolickú sklenenú tequilovú fľašu a do druhej ruky dostávam pohárik. Samozrejme, že sa ma sem tam aj opýta, či som ok, ja ukazujem, že som OK, myslím si, že to tak má byť, že tento diskomfort je súčasťou UW modelingu.

Dostať ma do správnej polohy na šikmej skale, 3 metre pod vodou, trvalo asi 10 minút, mne to prišlo ako celá večnosť. Začína mi byť zima. Martin sa zdiali a robí skúšobné zábery, stále mám na sebe masku a odčerpávam vzduchu z Henrikových dvojičiek. Zima ma začala premáhať, Henrik tiež musel z mojich očí vypozorovať, aká som nekľudná, a o tom, že sa trasiem od zimy ani nehovorím. Martin konečne dokončí skúšobné zábery a dá mi signál, že si môžem dať dole masku. Nádych, zatrasiem sa od zimy, výdych, zatrasiem sa od zimy. Snažím sa sústrediť na akt dávania dole masky. Posledný ostrý obraz a zrazu vidím všetko rozmazane, vlastne vidím len tmu a svetlo z Henrikovej baterky. Pri dávaní dole sa mi maska nešikovne zaplietla do vlasov, Martin má čo robiť, aby ju vymotal, mať tak prázdne ruky tak si ju z tých vlasov vytrhnem, po urputnom boji nevytrhnúť mi ani vlások sa mu to podarilo. Nádych, zatrasiem sa, výdych, zatrasiem sa. Martin dáva signál, že je ready na fotenie. Nádych, zatrasiem sa, výdych, zatrasiem sa, nádych a dobrovoľne sa zbavujem vzduchu. Zrazu zhaslo aj Henrikove svetlo. Od šoku z tej náhlej tmy sa chcem nadýchnuť, ukazujem, že nemám vzduch, Henrik mi rýchlo dáva vzduch a zapína baterku. Snažím sa nadýchnuť, no nejde to a „hyperventilujem“, som vo veľkej panike a strese, posunkami sa pýtam na hladinu, Henrik ma lapí do akéhosi záchranného objatia a vynáša ma na hladinu. Na hladine sa už snažím dokopať nôžkami s opätkami ku brehu. Je mi veľká zima a celá sa trasiem, Martin sa snaží zo mňa dostať, čo sa stalo, ale ja som neschopná akéhokoľvek slova. Pred očami sa mi premieta rozmazané videnie a ako som ostala bez vzduchu a možnosti sa nadýchnuť, klasifikovala by som do ako nečakný pocit zo smrti. Náhle si uvedomím, že nie som superčlovek. Už so slzami sa snažím vysvetliť že to bolo zlé, že mi bola zima, že som sa šmýkala zo skaly, nevedela sa udržať. Po pár minútach sa snažím ukľudniť, ale z tejto nepohody sa nedá len tak dostať, ešte skúšame nejaké zábery, iba tak pri brehu, na nádych, ale už som nepoužiteľná, je mi horzná zima.

Keď vychádzam z cenotu, stále prší, schovávam sa do klbka pod uterák a začnú ma opantávať škaredé myšlienky. Martin sa ma ešte opýta, či si nechcem ísť zapotápať len tak...no môj panický strach stále pretrváva a odmietam. Som smutná, lebo nie som superčlovek.

O dva dni na to, mal prísť reparát....