Na medúzky

Sladkovodná medúza: Nathan Morgan / Record Searchlight www.redding.com

24/10/2013

Po výlete v Mexiku som sa dosť dlho nepotápala, presne mesiac od môjho príchodu na SK, a tak, keď ma kamarát z Dahabu – fotograf Leso zavolal na ponor, neváhala som. 

Zhodou okolností som sa s ním stretla víkend predtým v Pribyline na potápačskom festivale. Aj on sa bol pozrieť na výstavu fotografií, už len preto, že on sám tam nejaké poslal, a tiež bolo jeho cieľom zúčastniť sa každoročného čistenia tatranských plies. Druhý cieľ jeho cesty mu nevyšiel, ešte že som si v robote nebrala voľno, tiež by som vyšla na prázdno. Počas festivalu, ktorý sa konal v miestnom kultúrnom dome sme sa na počesť organizátorov tohto „skvelého“ festivalu pripili v bufete z karpatského čaju za euro, bola to predpríprava na večerné udeľovanie cien pre víťazné filmy a fotografie, a ešte si páni organizátori sami medzi sebou zablahoželali, aký skvelý festival už toľké roky organizujú. Myšlienka festivalu je dobrá, ale prevedenie už také nebolo. Najvyšší čas, aby žezlo prevzala nová generácia potápačov. 

Ale vráťme sa k medúzkam. Ešte niekedy v lete sa mi kamarát zveril, že na Košariskách videl medúzy, sama som bola vtedy prekvapená, nevedela som, že také tvory žijú aj v našich vodách, až kým som jednu v lete na vlastné oči nevidela. Ak čakáte, že to bola veliká pŕhliaca potvora, tak sa nedočkáte, toto bolo malé priesvitné stvorenie o veľkosti maximálne asi dvoj-euráčky. Všetci nudisti môžu ostať v kľude, ich prirodzenia ostanú po kúpaní nepoškodené, jedine, že by ich napadol úhor :D Keď sme si vyberali, či ísť preskúmať Lesové novoobjavené jazero na google mapách pri Ivánke, alebo Košariská, medúzy a čoskoro prichádzajúca tma nakoniec rozhodli, že predsa len bude lepšie ísť na už známu lokalitu. 

Keď sme dorazili na jazero, zapadalo slnko. Aj napriek tomu, že oblaky boli dosť nízko, nepršalo, chvála bohu, v Mexiku som si počas ponorov užila dažďa až až. Breh bol prázdny, na vode sa mihol len malý čln, po ďalších potápačoch ani stopy. Pomaly sme sa vystrojili. Ja som si nezabudla zobrať novú narodeninovú baterku, bola som plná očakávania, ako bude svietiť vo vode, keď som ju doma skúšala na vypnutom akváriu, javila sa celkom sľubne. Ideme len na jeden ponor, Leso si berie samozrejme aj foťák, keď sa tak zamyslím, asi sa pohybujem v okruhu milovníkov podvodnej fotografie. Keďže na Košariskách poznám len jeden záchytný bod, a to sú stromy na pravo od brehu, navrhnem, že by sme mohli ísť najprv tam a potom to stočiť niekde do plytčiny, pozrieť rybky. Leso súhlasí. Keď vchádzame do vody, už je šero. Voda je číra, aspoň do 10 metrov. Zapínam baterku, wow, svieti fakt dobre. Leso si ešte nastaví foťák a pomaly sa cez biele mlieko prepadneme do hĺbky 30 metrov. Je tam tma, voda je čistá. Začínam si uvedomovať, že na stromy sme moc nízko, snažím sa baterkou pátrať po pravej strane aspoň do diaľky po stromoch, ale nikde nič. Som ťažká, závažie ma ťahá dole a dofukovaný žaket ma stláča a oblek mi zase vzduch prepúšťa cez zápästia a krk. Cítim tlak a chlad, navyše je tma, nič príjemné, tak to stočíme a pomaly stúpam do plytšej vody. Keď prídeme nad mlieko, už je mi fajn. Leso musel dokonca na chvíľu zastať, čo sa mu hlava zatočila. Maximálnu hĺbku sme mali nejakých 34 metrov, čo je podľa mňa na rekreačný ponor dosť veľa. Ostávame v plyčinách, voda je teplá a viditeľnosť tiež dobrá. Plávame na ľavo od vstupu, cez mušľami zarastené kamene a potrubia. Podarí sa nám vidieť prvých úhorov, sú celkom plachí, dá sa k ním priblížiť na centimetre, keď sa ho však dotknete, tento podvodný rybací hadík bleskurýchlo ufujazdí preč. Chodím baterkou hore-dole po brehu, ale po kaproch ani stopy, len samí úhor. Leso robí aj nejaký zábery. V tom zbadám vo vode medúzku. Malinké priesvitné stvorenie ktoré po nasvietení baterky predvádza svoj baletný pohyb. Od nadšenia sa trošku metiem a rozvýrim dno, Leso sa v plyšine vynorí a nastavuje si foťák, ja si opodiaľ nájdem novú obeť v čistej vode a hrám sa s ňou, teším sa ako malé dieťa, že vidím niečo roztomilé a neujde to ako všetky tie úhory. Keď sa Leso znova zanorí, pokračujeme ešte troška ďalej, znova stretáme úhorov. Leso má svetlo len na foťáku, dosť ťažko sa mi s ním preto komunikuje, keďže nebolo vidno, čo mi ukazuje a ani ako sa tvári, tak som si na neho musela troška posvietiť, až som ho asi presvietila, čo som vypozorovala z jeho signálov, keď si zakrýval oči :D Naznačuje, že má stovku, tak sa zvŕtame smerom späť.

Znova sa nám do cesty pletú úhory, na dne odpočíva množstvo malinkých rybiek, sem tam sa mihne nejaký ostriež alebo belička. Opäť sme narazili na medúzky, kým Leso fotí, ja sa vynorím, aby som aspoň podľa nočných obrysov brehu mala predstavu, ako sme ďaleko od nášho vstupu. Bolo to ešte nejakých sto metrov, po znovazanorením som už rýchlejším tempom zabrala smerom na breh, a trafili sme dobre, celkom presne. 

Vonku je už tma ako v rohu. Tešíme sa z medúziek, Leso ich ešte predtým vôbec nevidel, o to má väčšiu radosť, akurát banuje, že nemal so sebou makro na fotenie. Po-mexikovský sladkovodný ponor sa vydaril. Vo vode sme boli niečo menej ako hodinku.