Amsterdam mojimi očami

30.10.2016-21.10.2016
Ťažko sa mi píše o meste/mieste, ku ktorému nemám vrúcny vzťah. No som vďačná za tú možnosť, zažiť na vlastnej koži byť v epicentre hipsterov. Toto ma ešte viac presvedčilo o tom, že toto nie je štýl, ktorý mi je blízky. Zeleno-kaki-hnedé odevy sú cool, a aj retro bicykle sú cool, ak to nosí a ak na nich bajkuje niekto cool. Spomedzi ľudí som tam hádam asi nevidela za ten celý čas nikoho obézneho. Zdá sa, že hipsterský štýl je celkom zdravý štýl. Dievčence mali postavičky ako lusk. Prevažne to boli blondýnečky s útlym driekom. Ja s mojou hispánskou postavou by som do koloritu mesta ani nezapadla. Hold, Amsterdam mi nie je súdený.  Inak je to pekné mesto, veľmi slušní ľudia, dokonca sa aj usmievajú, nevtieravo, ale príjemne.

Coffee shopy s ponukou kadejakých halucinogénnych vecí sme preskakovali, stačilo, že bolo cítiť maryšu na každom rohu. Na uliciach nie sú takmer žiadne fast foodové stánočky, jedine zopár je tam s haringami (haring je sleď) a kyslými uhorkami (príloha ku sleďom). Páčilo sa mi to, ľudia sa zbytočne neprejedajú, výber nie je obrovitánsky, ale zato je veľmi kvalitný. O čom sme sa presvedčili na vlastné mlsné jazýčky. Dali sme si haringov, surových aj údených, úhora, ráčikov, dve krevety, trošku ustríc a k nim skvelý saviňon. Normálne uprednostňujem červené vína, ale tu sa to nejako nehodilo, biele sa priam pýtalo mať naliate. Nejako mi to viac pasovalo k holandskému prostrediu. Prekvapili ma obchodíky so syrčekmi, vyzerali famózne. Večeru sme si dali nakoniec v jednej zo svetových kuchýň. Vybrali sme tibetsko-nepálsku reštauráciu v ošumtelej uličke, obďaleč od epicentra huličov. Nesklamala. Jedlo bolo fantastické aj s originálnou exotickou obsluhou z Nepálu. A ceny? Trošku viac ako u nás, ale nič, čo by nám vyrazilo dych. Skôr sme boli milo prekvapení. 

Hotel bol jednoduchý, malý, schody stŕme, bývali sme skoro v centre. Tak som si ráno privstala, a išla som sa pred raňajkami prejsť. Mesto ešte spalo, aj keď už bolo skoro osem, práve sa len začalo rozvidnievať. Prišla som až k diamantovému domu, kde bola obrovitánska nezastavaná plocha, niečo ako park alebo nádvorie, s velikánskym nápisom I AM AMSTERDAM. Nikde nikoho. Krása, slnko práve vychádzalo. Keď sme sa tam neskôr po raňajkách vrátili, už bolo námestíčko zaplavené stovkami turistov, prevažne mladšie ročníky. Pobrali sme sa na plavbu kanálmi, prešli sme si red distrikt s ponukou dievčat (aj za bieleho dňa boli nejaké k máni vo výklade), dali sme si kapučínko na slniečku s pozorovaním ľudí naokolo. Až nadišiel čas a vodným taxíkom sme sa dopravili na stanicu, odtiaľ na letisko. Aj obyčajné posedenie na letisku má svoje čaro. V živote som nesnívala, že sa svoj život pojem toľko ustríc. 

-FINE-