Zatvor oči a snívaj

INDONÉZIA - RAJA AMPAT, FEBRUÁR 2016
Zatvor oči a snívaj! Čo vidíš? Kabelku, auto, dom, byt, dovolenku, ženu/muža snov. Posledné dve veci sú super, lebo sú takpovediac nehmotné a ľahšie sa o nich sníva. Ja som snívala už dlho o tých dvoch posledných. Jednu z toho som mala už na dosah, ale osud karty zamiešal inak a namiesto muža snov som sa dostala do krajiny snov.


5. február - 19. február 2016
Nespím celú noc, budím sa každých 10 min. a pozerám na hodiny na mobile, len aby som nezaspala. Nielen, že ľuďom neverím, ale už ani len budíku. Moja na rýchlo zbalená batožina, len s tým najnutnejším, nebolo času uvažovať a nabaliť si garderóbu. Čekujem v hlave či všetko mám. Pas, ten som ešte 24 hodín dozadu ani v ruke nedržala, ale bez neho to nešlo. Všetko to bolo o vlások. Bookovanie letenky, ktorá sa najprv javila, že nie je. No a ten pas, ktorý mi po mojom prosebnom žobronení, vedúci pasového najprv nechcel vydať, že on odchádza na lyžovačku do Jasnej, čo on s tým teraz, ale ja odchádzam ráno do Indonézie.... Môj zúfalý pohľad ho donútil pripustiť ma na pasové oddelenie, ktoré už zamykala posledná pracovníčka. Nestránkový deň, a ja prídem za päť minút pol štvrtej. Šťastie mi hrá do karát a ja neverím vlastným očiam, keď cestovateľskú knižočku so svojou fotografiou držím po zúfalom prosení úspešne držím v rukách. Kmitám rýchlo späť do práce, aby som mailom poslala číslo pasu na povolenie na loď a na letenky. K tomu ešte mega veľa pracovných vecí, čo treba rýchlo urobiť. Niečo si ešte nechávam na ráno, vybavím to po ceste na letisko, v autobuse je wi-fi a na Schwechate je tiež signál.

Ráno o ôsmej prichádzam na letisko Schwechat, šťastná, nepripravená a pripravená nasávať každú minútu z tohto nečakaného dobrodružstva. Strategicky som si bookla prvý let miesto  pri okne. Päť hodín letu do Dohy si tak vychutnávam výhľad z okna nového Dreamlinera. Oželiem tak aj potrebu ísť cikať, vedľa mňa sedí indický starší pár. Dáma má asi nie moc miesta, tak ma štuchá tu a tam lakťom do rebier. Schúlim sa k oknu a pozerám na obláčiky. Cítim sa ako vo sne. Päť hodín celkom rýchlo ubehne, a to aj vďaka bollywoodskemu trháku, ktorý som si pustila. Prvý krát letím tak ďaleko, prvý krát letím tak ďaleko celkom sama. Keď zosadneme, v Dohe je už skoro tma. Mám problém sa zorientovať v čase, a radšej rýchlo idem na prestupový gate. Uf, len hodinka prestupu, super. Svoju pozíciu už ohlasujem parťákom do Jakarty, tí už oddychujú na hoteli, zatiaľ čo ja sa za nimi ženiem, aby som ich dostihla. Strategicky som si bookla na tento dlhý let miesto v uličke hneď na kraji. Som celá bez seba, keď zisťujem, že celú radu mám voľnú. Rozvalím sa cez tri (alebo to boli štyri?) sedačky a snažím a trošku si  pospať. Cudzia  konverzácia ma však vyrušuje, a navyše, oproti posteli je to stále diskomfort. Buntoším tak aj druhú noc. Pustím si Marťana s Mattom Damonom a chlípkam druhý pohárik červeného vína pôvodom z Chile. Osem hodín ubehlo celkom fajn a ráno o ôsmej ma oveje teplý indonézsky vzduch. Zteplieva sa a začínam ľutovať, že moje žabky som nechala doma. Martin straší, že aby som trafila v Jakarte na správny odletový terminál, tak si ho rýchlo nájdem. Je to len o poschodie vyššie. Okrem teplotného šoku dostávam aj šok kultúrny. Síce je ešte skoré ráno, ale na letisku sa to tu a tam hemží miestnymi ľuďmi. Východy strážia sympatický vojaci so samopalmi, v maskáčoch s ružovou baretkou. Na zemi sa váľajú malé tmavé deti a ich rodičia to tu nijako neriešia. Ženy sú tu zahalené a turistov ako ja takmer nevidieť. Odložím si batožinu a idem nájsť obuv, chcelo by to nejaké žabky. Terminál je dosť veľký a aj keď ho prejdem zo štyri krát, beznádejne sa vzdávam. Z kabelky vyťahujem nabíjačku a zapadnem do ošumtelej kaviarne, kde si od tepla vypýtam Ice coffee. Namiesto chutnej kávy s mliekom a zmrzlinou dostávam

obyčajnú kávu s kopou ľadu. Na moju požiadavku som do nej extra dostala aj  mlieko. Nesťažujem sa, som rada, že si mu môžem nabiť telefón. Wi-fi ide ako tak. Rozhodujem sa, či pôjdem za parťákmi do mesta, ale nakoniec pre moju neschopnosť zjednať cenu taxíka sa rozhodnem vyčkať ich na letisku. Odlet je okolo tretej popoludní. Únava sa začína prejavovať na mojom dizajne. Letisko sa naplňuje domácimi, a ja som vďačná za kus drevenej lavice, kde sa môžem skrčiť a zatvoriť oči na chvíľu. Tik Tak Tik Tak, čas ubieha nehorázne pomaly. A zrazu, keď už meliem z posledných síl mi dorazí správa, že už ma čakajú parťáci na check ine. Som nesmierne šťastná a stále si myslím, že je to len sen. So všetkými sa zvítam a hurá na ďalší let. Moja spolusediaca Indonézanka si so mnou chce urobiť selfičko, wow, kultúrny šok sa navyšuje. Keď pristávame v Makassare začína moja tretia noc bez poriadneho spánku. Máme prestoj päť hodín, chalani objavili hotel na letisku, takže pôvodný návrh ísť sa pozrieť do mesta zavrhujeme. Ochotne prijmem ponuku na použitie kúpeľne, kde sa po nechcite vedieť koľkých hodinách s radosťou osprchujem. Spať nejdem, beztak by som sa zasa len budila a pozerala na čas. Objavila som kaviareň kde sa fajčí, tak tam sadám na dve mentolky. Už len pár hodín na letisku, pár hodín v lietadle a sme tam. 

Môj prvý „dotyk“ s podvodnými tvormi je pri  letiskovom akvárku. Že sa blíži čas nášho odletu symbolizuje prílev rodín Indonézanov. Batožinu majú zabalenú v papierových krabiciach, deti sa zasa váľajú po zemi. Niektoré celé rodiny si prestreli šatky a ľahli si na zem. V polospánku vyčkávajú na svoj let. Čas na boarding, konečne sa presúvame, aby sme si znova na dve hodiny sadli. Ideme takým malým tryskovým lietadlom, wow, takým som ešte nešla, pripisuje sa mi ďalší nový zážitok, ten mám aj z hegajúceho sa priesvitného dezertu, označeného ako puding. Otupený únavou vyliezame za východu slnka z lietadla. Hneď mám deň krajší, keď sa pri opúšťaní lietadla na mňa usmieva pohľadný kapitán. A sme na mieste. 

Konečná zastávka - Sorong. Paráda! Na letisku k nám priskočia dvaja bieli občania, Češi, spýtame sa ich, či sú to oni, čo majú byť s nami na lodi, ten vyšší odvetí, že nie, že to my máme byť na lodi s nimi. Hádam to len nie sú naozaj oni, vravíme si, keď sa po ich úvodnej vete stratili. Keď sa zhromaždíme pred východom dorazí pre nás odvoz. A češi jedou s náma. Jupí jej. Po pár minútach zážitkovej rýchlo jazdy, kde sa nerešpektujú farby na semaforoch, ale za to sa rešpektujú skútristi (aby neboli zrazení) dorazíme do akéhosi prístavu. Vedľa z drevenej búdky kotkodákajú sliepky a kotví tu zopár pojazdných a zopár nepojazdných lodí a člnov. Naskáčeme do loďky a tá nás dopraví na našu loď. Ošľahaná z cesty celú loď, aj posádku vnímam veľmi rozpačito. Nestrategicky neznalá tunajších pomerov si obsadzujem kajutu číslo jeden, ktorú zdieľam s nikým. Raňajky takmer odignorujem. Ani neviem, kedy sme vyplávali. Som rada, že konečne môžem chodiť bosá. Prvý deň sa nepotápa, jenom se popluje na Raja Ampat. Takmer tri noci bez spánku a ma donútia skryť sa do kajuty a trocha si pospať. Ani nadšenie, že som v Indonézii ma už nedokáže udržať bdelú. 

Zo svojej kajuty po pár hodinách spánku sa vytrmácam, loď je už v pohybe. A mne nejako ten pohyb ešte nie celkom robí dobre. Pýtam sa Martina, či tá loď sa takto hojdať bude stále. Dostávam kladnú odpoveď. Pred nami 11 dní na mori a mne je už teraz zle. Stále všetko vnímam rozpačito. Akurát západ slnka, ten mi celkom učaruje, a znova tie obláčiky, ktoré sa krásne zhromažďujú nad ostrovčekmi v diaľave. O program na nasledujúci deň sa zaujímam len sporadicky, budem robiť to čo ostatní, potápať. Zaradená som bola do skupiny s Mačkou, Frogim a Ferákovcami. Je nás päť čo potápame s Honzíkom, a ostatok – štyria chlapi budú potápať s Juniorom. K zadeleniu do skupiny nemám výhrady, nemám výhrady vôbec k ničomu. Pomaly sa zoznamuje s drevenou loďou, zo strechy je úžasný výhľad, o poschodie nižšie je kapitánsky mostík a pelešáreň, ako som o tomto mieste vonku kde sa spí, zvykla počúvať. Dole je outdoorová jedáleň, salónik a v podpalubí máme kajuty. Ten západ slnka je nádherný, neviem sa vynadívať, mám z neho väčší pôžitok ako z večere. Po dlhej ceste sme všetci ustatí a tak celkom skoro zaľahneme. Niekto spí vonku, niekto v kajute ako ja. Opäť neznajúca miestnych pomerov si na noc zatvorím kajutu (asi mám aj trochu strach, že by mi tam niekto vliezol). Zaspím, no nie na dlho. Asi o druhej sa prudko zobudím a nedá sa mi dýchať. Je mi tak teplo a potrebujem ihneď kyslík, že schytím prikrývku a vankúš a vyberiem sa z kajuty von. Usteliem si na tvrdom podloží a vychutnávam si morský vánok a mrkám na hviezdy. Trošku ma všetko tlačí, a po čase mi už ani prikrývka nestačí a začínam sa klepať od zimy. Schúlim sa do klbka, zakryjem sa až po uši, po desiatkach minút to aj tak vzdávam a vrátim sa radšej do kajuty, viac ju nezatváram.

Ráno je budíček, no nevstáva sa o šiestej a nebudí vás zvon. Všetko je tu také iné, príjemné, ako teplý východ slnka. O pol ôsmej sa už chystáme na náš prvý ponor. Ako veľká macherka sa navlečiem do mojej super tenkej úzkej lycry, no okamžite domachrujem, keď sa mi na nej zlomí zips ako si ju statočne silným ťahom sama zapínam. Fakujem, vo svojom vnútri fakujem ešte viac, ide o neopraviteľnú škodu. Chvala bohu, že som si zobrala aj neoprén. Chvály pominú, ako náhle sa do neho musím navliekať. 5 mm je už na mňa moc, celkom som spohodlnela (a možno aj trošku pribrala, od kedy som si ho kupovala). Premôžem sa, nič iné mi nezostáva a v nevrlej nálade sa pripravím na svoj prvý ponor v Indonézii. Lokalita má byť easy, veď tak ideme sa len oťukať. Chlapci strašia, že by sme mali dať check dive s vylievaním masky, z mojich protestných reakcií je asi každému jasné, že tento úkon nemám rada a pokojne ho môžeme preskočiť (a aby bolo jasné, ja si masku vyliať viem, problém je, že nosím kontaktné šošovky, a nerada by som nejakú pri tom stratila, potom by som mala z ponoru veľké h...). Ešte sa dohodnú klasické signály, že sa má ukazovať stovka a päťdesiatka.

Všetky ponory robíme z člna, výstroj si pripravujeme na člne za pochodu, všetko je pre mňa new. Keď naskáčeme do vody zisťujem, že som sa dosť prevážila. Nohy mi do hora vyťahuje neoprén a ľahké plutvy a telo je zaťažené zbytočnými kockami olova. Keď by som sa nehýbala, pretočilo by ma ako bubon v práčke. Tento nesúlad musím pred druhým ponorom poriešiť, lebo je to celkom katastrofa. A ani neviem, s kým som buddy, či s Frogim alebo Martinom. Ferákovci sú jasná vec spolu. A ja neviem, tak sa držím Honzíka. Inak pod tou vodou je to iné ako v Egypte. Viditeľnosť nie je až taká dobrá, ale zato je všade veľa rýb a počujem ako tečie prúd, tento zvuk ma začal fascinovať.

Druhý ponor som už veselšia, požičali mi lycru, jupi jej. Teším sa ako malé decko. Hneď idem na ďalší ponor v lepšej náladičke. Vychodím si zbytočné olovo a nechám si len dve kocky. Keďže ma preklápalo nohami hore, zmyslím si, že si kocky dám namiesto do predných kapies, do zadných vačkov bcdčka, ku fľaši. Už pri zanáraní viem, že to bola totálna hovadina, teraz ma až tak nepreklápa, ale za to mám nejaký ťažký chrbát. Po 15 minútach ponoru a po kopaní v prúde, kedy odmietnem pomoc svojho reefového háku a beriem to športovo, kopať a kopať, ma začína hrozitánsky bolieť hlava. Aha žraloky, nejaké tie reefové white tipy. Hlava bolí stále, neprestáva to. Chopím hlavu do dlaní a mám chuť si ju rozpučiť. Navyše mi začína byť celkom na vracanie. Cesta z Bratislavy do Indonézie bola pre mňa vyčerpávajúca.  Už to neviem ustáť a v 25 minúte, asi v 14 metroch sa povraciam, toto nie je dobré, signalizujem koniec ponoru, že chcem ísť von. To že som vracala nesignalizujem, na to signál nepoznám. Po vyštveraní sa na čln a zhodení výstroje sa hodím na kolená, vykloním hlávku a pokračujem v kŕmení indonézskych rybičiek, mánt a žralokov. Ktovie, či im tie moje palacinky z raňajok chutili. Cítim sa ako slabý článok, outsider. Bolek ma utešuje, že si mám predstaviť že som v maternici, a potom mi nebude zle. Frogi ma zasa rozveseľuje, keď mi pripomína toho fešného kapitána z lietadla, vysokého pohľadného španiela. Krásne predstavy na dobrú noc, pobyt na čerstvom vzduchu a ďalší ponor vymieňam za tmavú kajutu a idem sa ešte radšej vyspať!

Veľryby, Raja Ampat - Papua, foto: Bolek

Veľryby!!!! Zobudí ma ráno krik. A naozaj... špička môjho rebríčka sa práve otŕča na hladine a nie je len jedna! Neverím vlastným očiam. Moja dušička sa rozplýva. Nádherné tvory nám robia spoločnosť hodnú chvíľu. Svojimi gejzírmi nám spríjemňujú skoré ráno a môj blažený pocit byť v Indonézii sa zintenzívňuje. Dobré ráno Raja Ampat. Neviem sa dočkať ísť znova pod vodu. Po dlhej preplavbe máme len dva ponory. Rozhodnem sa, že sa pôjdem opaľovať, varovania typu natri sa, tu si na rovníku, mi idú jedným uchom dnu a druhým von. A veru, boli opodstatnené, čo zisťujem po asi 20 minútach otŕčania sa na priamom slnku na streche. Môj nos už nejde zachrániť, našťastie som sa predsa len natrela faktorom tridsať, ale  aj tak zisťujem, že je to málo.

Plavba trvá veľa dní, snažila som sa robiť si poznámky každý deň, aby som vedela postupnosť čo sa kedy udialo, no moje poznámky sú tak stručné, že po ich prečítaní sa mi to aj tak všetko zlieva. Viem, že tento deň sme videli prvé manty. Všetky ponory robíme z člna, už som si na to privykla, pokiaľ sa more vlní, nevadí mi to, pokiaľ sa more vlní a vlny sa trieštia o skaly, tak mám vážny problém. Od kedy som sa na Malte nechala vlastným zavinením oplieskať o skalu, zistila som, že silu valiacej sa vody nemám šancu ustáť, preto mám strach v očiach keď niečo také vidím. 

Manta, Raja Ampat - Papua, foto. www.martinferak.com

Vyrážame na ďalší (neviem koľký) ponor. Keď Honzík skočí do vody, aby zistil kadiaľ tečie prúd, s nadšením sa vynorí, že vidí dve obrovské manty. Jupi jej, už nech sme vo vode. Po zanorení neverím vlastným očiam. Voda je zelená, skoro ako na Guláške, a okrem nás potápačov nevidím vo vode nič. Ženiem sa za Honzíkom, po pár minútach kopania takmer proti prúdu signalizuje koniec ponoru a vyťahuje deko bójku. Ako vždy mi funguje super fantázia, tak si domyslím, že pravdepodobne zhodnotil, že tento ponor bude pre zelenú vodu a na prd viditeľnosť stáť za h.... tak ho rovno skončil. No po vynorení nás, teda hlavne mňa (neviem, čo si mysleli ostatní) uvedie na pravú mieru, že sa pomýlil a skočili sme zle :D tak sa posunieme s člnom trošku ďalej, tento krát už na správne miesto. Hupsneme do vody rovno ponad koralovú záhradu, kde vznešene v silnom prúde povievajú dve obrovitánske manty. Ich veľkosť si uvedomím, keď vidím ako sa Martin pod jednou krčí medzi koralmi. Páni, veď tá je dva krát väčšia

ako on! Je tam taký silný prúd, že kebyže sa nepridržím odvialo by ma. A manty si len tak stoja akoby nič. Spomeniem si na Bolkovu príhodu z večera, ako rozprával o mante v  prúde. Manta bola ranená, chcela sa vymaniť z rybárskej siete, ktorou bola omotaná a tak zázračne energeticky zastavila prúd, aby ju mohol potápač z rybárskej siete oslobodiť. Neviem si vybrať, ktorá z jeho historiek je lepšia, či tá so včelou, ktorá sa teleportuje na iné miesto, keď je v ohrození, alebo táto s mantou, čo zastavila prúd. Kombináciou precízneho dýchania a kopania plutvami v správny okamih sa dostanem čo najbližšie, až mám strach, že GoProm napálim rovno do manty. Trošku čeríme výhľad skupine Japoncov, podľa kriklavo žltých súčastí výstroja sú títo aziati pod vodou vždy ľahko rozpoznateľní. Nadradene sa kocháme mantami z ich bezprostrednej blízkosti, zatiaľ čo oni pozerajú z opodiaľ prichytení  na háčikoch, sme len máličko arogantní.

Žralok wobbegong: Raja Ampat - Papua, foto: www.martinferak.com

Spomínam si, ako Peter Mikula vravel, že na Raja Ampat je veľmi veľa wobbegongov. Je to druh žraloka so škvrnami a fúzikmi. A veru, je to naozaj tak. No nespomenul, že sú takí prítulní. Alebo resp.že človek má potrebu túliť sa k nim. Honzík našiel wobbegonga, holou rukou ho vytiahol za plutvičku z pod previsu a pohladkal. Najprv som sa bála, tak som sa ho len jemne dotkla, no keď som videla, že spokojne ďalej odpočíva, dala som si dole rukavicu a pohladkala ho. Jeho koža je na pohladenie drsná (ako malí sme ako decká povinne museli čistiť ocinove úlovky rýb, čo som z duše nenávidela, pamätám si, že ryby boli klzké a slizské, čo by som teraz dala za to aby som sa mu mohla pochváliť, že som pohladkala žraloka, no viem, že tu pod vodou sme v spojení, viac ako sme kedy boli na zemi). Keď som wobbegonga pohladkala, akoby sa naše energie sa spojili (asi ma Bolek troška nakazil svojimi spirituálnymi rečami). Tento malý tvor pokojne ležal, a ja som mala pocit, že svojimi dotykmi ho ešte viac uspávam. Chvíľku som pozorovala ako pri tom dýcha, a potom ho Honzík zasa schoval do bezpečia pod previs. Chvíľu na to sa dovalil Martin so svojim Nauticamom. A začalo sa ródeo. Žralok sa vzpieral ísť zo svojej skrýše von, asi nebol v náladičke pózovať, čo najskôr Martin nechcel pochopiť, a tak sa žralok rozhodol použiť násilie proti násiliu a od zúrivosti ho poriadne pokúsal, aj cez rukavicu. "Feráka pokúsal žralok", šírilo sa popoludní po sociálnych sieťach. Našťastie, mu len troška prepichol kožu zúbkami, aplikuje sa lokálne ošetrenie a ide sa ďalej.

Slnko zapadlo, tak ako večera do našich žalúdkov a ide sa na nočný ponor. Miruško ide, má novú baterku, tak ju musí otestovať, ferákovci tiež idú a Robo tiež, ten prišiel dať všetky ponory, vynechaním čo i len jedného by sa mu pokazila krivka rovnováhy medzi vynaloženými financiami a ponormi. Ja nejdem, nemám baterku a aj keby som ju mala nejdem. Moja krivka sa nemôže pokaziť, lebo ja žiadnu nemám. Nočáky mi nikdy neulahodili a vôbec si nič nerobím z toho, že ponor vynechám. Strach z temnej tmavej vody ma drží priklincovanú na palube. Ráno sa  presúvame a nás čakajú nové lokality s ďalšími mantami a prvý výstup na pevninu.

Manta point, Raja Ampat - Papua, foto: www.martinferak.com

Keď  ráno dorazíme na lokalitu zisťujeme, že už nás niekto na manta pointe predbehol. Na hladine sa pohupujú nepriateľské člnky s potápačmi z okolitých „až dvoch“ rezortov. Junior rozhodne, že radšej vyčkáme, aby sme sa tam s nim nemuseli tlačiť. Člnky na predu so slnečníkmi predznamenávajú, že ide o Japoncov. Nervózne čakáme kým odplávajú preč, no postupne prichádzajú ďalší. Tak po raňajkách ideme aj my, naverbovaný do bitky, pobiť sa o svoje miesto. Junior nám dáva super ovocný briefing, kde my sme banán a mandarínky sú homolky pod vodou. Briefing predznamenáva pre mňa značnú nudu na ponore – ostať na pozícii a zízať. Poskladní na piesku odolávajúci prúdu pozeráme na lietajúce manty. Pekné sú, sem tam aj krúžia. Japončíkov už nevidieť. Sme tam sami. Voľba vyčkať bola správna.

Na rovníku

Dnes sme prekročili rovník. Nikto sa nekúpal (vraj je to štandardne zvykom). Ten kto mohol potápal, ten kto nemohol radšej spal. Niekedy večerné párty dajú zabrať, najmä ak sa vypije veľa fliaš a keď nepijú všetci. Ku podivu, na to, že som sa tejto párty priamo zúčastnila, ráno som v pohode išla na ponor, na rozdiel od ostatných aktívnych účastníkov žúru. Na ponor ideme v združenej skupine, a aj to tak dopadne. Bolek nám zmizne hneď, neskôr sa neviem ako ocitnem pod vodou sama len s Martinom a Frogim, tu a tam sa mihne aj Robo. Nakoniec sa všetci, okrem Boleka stretneme na konci ponoru. Bolek je nikde. Možno sa teleportoval na čln. No zisťujeme, že nie je ani tam. Ešte si ho Lula pri výhľade z člnu pomýli s mantou. A nakoniec z chalaňka, čo šoféruje čln vypadne, že Bolek je už dávno na lodi. Na druhom ponore ma hrozitánsky bolela hlava (nezvyčajné, na pevnine migrénu vôbec nemávam), už v 20 minúte som sa nevedela dočkať konca ponoru, následky z večernej párty ma dostihli oneskorene. Tretí ponor som prespala. Zo žartu sme si cez aplikáciu zmerali promile, ale nechcite vedieť tie čísla, najviac.... to ani nemôžem napísať koľko, mal v prepočte appky (výška, váha, množstvo vypitého alkoholu) Paľo Habera, ktorý bol v ten večer na lodi s nami. Zaviedli sme nové pravidlo na lodi. zákaz fotiť a točiť videá po 22.00h.  Inak na rovníku je fasa, chalani ma celý čas strašili, že keď prekročíme rovník, tak sa náhle ochladí. Keď sa ma spýtali, či som si zobrala aj bundu, chvíľkami som si myslela, že to myslia vážne. Ale to, že na rovníku je povraz, ktorý obopína Zem, to som im fakt neuverila.

Na pevnine

Raja Ampat naozaj vyzerá tak, ako na obrázkoch. Presvedčili sme sa na vlastné oči na výlete na Wayagu. Je tam drevená rozhľadňa, z kadiaľ sa robia všetky tie mega super krásne fotky. No vyšľapať tam po schodoch dá celkom zabrať. Štyridsiatnici na bok, veselo zahlásim tým čo nevládzu výstup schodami takým rezkým krokom ako ja (viem viem, keď budem stará isto sa mi táto poznámka vráti ako bumerang). Výhľad je tak pekný, až mi to nepríde nijako výnimočné, musím len skonštatovať, že google neklamal. Po úspešnom zvládnutí schodov hore aj dole si dávame čerstvý kokosový orech od pravých Papuáncov v modernom oblečení. Behajú tam dve papuánske deti, tiež v modernom oblečení, celkom fotogenické. Ešte zvládame výstup na jednu homoľu (homoľa – je erózno-denudačný relikt zdroj: wikpedia).

Ďalší deň na Wayagu

Dnes to vyzerá byť na zaujímavý deň. Hneď ráno zasa ideme na výlet. Čaká nás výstup na najvyššiu homoľu. So speadboatom pristávame na peknej pláži, po chodníčku rýchlo napredujem, aby som mohla byť na vrchole hôrky prvá. Schody tú nie sú, len vyšľapaná cestička a ľuďmi vyšúchané kamene, podľa ktorých sa dá celkom ľahko orientovať správnym smerom. Je veľmi teplo, ale hore našťastie príjemne pofukuje vetrík. Výhľad je divokejší ako ten z predošlého dňa. Asi má niečo do seba aj preto, že to tu je také autentické, žiadne zábradlie, žiadne schody, žiadna postavená rozhľadňa. Len stŕmy kopec, z jednej aj z druhej strany parádny výhľad, dokonca vidíme až dole na pláž. Tomu vravím zážitok. Ani odísť sa mi nechce. Radšej nemyslieť na to, že už sme za polovicou Indonézskeho dobrodružstva. Dolu na pláži sa okúpeme. Chalani si vymyslia preteky, kto ďalej dopláva na nádych. Stávku o pivo vyhral Bolek, Honzík, Robo, a prehrala Hunka, ja. Ani neviem prečo som si myslela, že mám šancu vyhrať. Ale ako sa vraví, nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa, bla bla bla. 

Na druhom ponore mi do ucha vletela dáka mikro potvora, dosť ma v ňom pobolieva, až moc. Lulu mi aplikuje liečivé kvapky do uší, aby som s nimi mohla ísť na nočák. Už som sa sľúbila, že skúsim prekonať strach z tmy. Tak sa po večeri vystrojíme, Frogi mi požičia jeho super parádnu svietivú baterku Sola Light and Motion. Ešte sa dohodnem s Honzíkom aj Miruškom, že ak by som sa pre boľavé ucho nevedela zanoriť, tak pôjdem rovno naspäť na čln. No nič také sa neudialo a ja som sa  potopila do tmy úplne v pohodičke. Navôkol sa to hemží baterkovými lúčmi. Tmavú vodu rozráža svetlami Honzík, sem tam nájde  nejakú mini krevetku alebo takú malú točivú živú guličku (neviem ako sa to odborne volá). Svietim si na pieskové dno, lebo čo ak odtiaľ na nás zaútočí žralok??? Opodiaľ objavím zaujímavého pipefisha, vôbec sa nehýbe, len si tam tak voľne levituje. Priblížim sa ku nemu a on nič. Svoju baterku mu namierim rovno medzi oči. Stále nič, tak sa k nemu priblížim na dotyk a keď nosom narazí do svetla, skrúti sa ako had a odpláva preč, popritom úniku takmer trafí do Roba. Zľaknutý pipefish a zľaknutý Robo je super smiešna kombinácia. Pokračujeme ďalej v ponore a smelo si prisvecujem a snažím sa nájsť niečo zaujímavé, okrem rýb spiacich v dierach. Dorazíme ponad koralovú záhradu a ako si tak Honzík rozráža temnotu svetlami, z tmy vybehne na neho žralok (neviem či sa zľakol viac Honzík alebo žralok). Žralok urobí uhýbací a utekací manéver a rýchlo odpláva preč. Žraloka som na nočnom ponore som ešte nikdy nevidela, pekná premiéra. Ucho nebolí, ale už mi začína byť trošku zima. Po asi 57 minútach sa vynárame, a ja som presvedčená, že na ďalší nočný ponor pôjdem zas.
 

Nasledujúci deň ráno pred ponorom sme urobili náročný výstup na homoľu číslo štyri a zbehli na zasa takú divokejšiu pláž. Bola kásna (asi ako všetky), že už mi prišlo nevynímočné sa tam okúpať, tak som iba túžebne hľadela do vody a snažila sa energiou šľahajúcou z mojich očí prilákať nejakého malinkého žraloka (alebo aj väčšieho). Pohľad asi nebol veľmi presvedčivý, prišli len nejaké ryby. 

Pelagic rock

Čo si predstavíte pod názvom Pelagic rock? Keby mi ukázali, ako tá nevinná homoľa trčiaca do otvoreného  mora vyzerá z blízka, do vody by ma nedostali. Vlny sa trieštili o skaly, do ktorých za nejaký ten čas more vytesalo hlboké otvory. Ale Honzík sa počas briefingu tváril, že to nebude až tak dramatické, ako to Junior vykreslil. Popri kolmej, do hlbiny padajúcej stene sme videli húfy rýb a nejakých väčších šedocípich žralokov (boli dosť hlboko). Ku koncu ponoru, keď sme podplávali vlny trieštiace sa o skaly, Fero, ktorý šiel pozadu aj s Lulu, zrazu zastal a niečo si akoby prezeral v kameňoch. Honzík sa rozbehol za ním a Lulu sa rozbehla na opačnú stranu od Fera. Ja som sa nerozbehla nikam, vlny, skaly, hojdajúca voda, v ktorej zízal Fero do skaly sa mi nezdala bezpečná. V tom sa pri Ferovi zhlukli všetci okrem mňa. Fero mi ukazuje symbol žraloka, hmmmm, ani na chvíľu som nerozmýšľala a rovno som ukázala, že nie dík, tam ja nejdem. Po hodnej chvíle kochania sa, sa konečne pohli a ponor sme ukončili. Fero objavil chodiaceho žraloka (walking shark). Dovtedy sme nevideli ani jedného, vraj je ich častejšie vidieť v noci. Chudák vraj zaliezol do diery, a aj keď sa ho Martin snažil vypudiť (chcel asi ďalší kusanec), tak sa mu to nepodarilo. Fero videl walking sharka a ostatní videli už len jeho chvost, čo sa ale  samozrejme neráta, takže ako keby ho ani nevideli. Ďalší ponor bol úplne super, vlny sa trieštili len pozvoľna, boli sme pri menšej homolke. Pod vodou to žilo, narozdiel od mojej Luny, ktorá „zakapala“ (pozn. scubapro galileo luna je potápačský počítač). Sú to tri roky čo so mnou potápala a ona sa rozhodne, že skolabuje v Indonézii. A to nemám ani konzolu s tlakomerom a už vôbec nie s hĺbkomerom. Miruško mi ponúkne svoju konzolu, má ju odloženú, pre prípad núdze, žeby sa aj jemu vybili baterky v jeho Lune. Tlakomer som používala ešte na úplnom začiatku, no potom som zistila, že na potápanie, okrem neoprénu, žaketu, konzoly, automatiky, plutiev, masky, šnorchla, ... potrebujem aj počítač. A hneď som vedela, že chcem Galileo Luna (pozn. najlepšia rada potápačských počítačov od Scubapro). Predala som lyže a nakoniec aj tlakomer, len aby som mohla mať svoju Lunu. (a.... vôbec mi za lyžami nie je ľúto, ani za bicyklom...).  Inak konečne sa mi podarilo nájsť pod vodou wobbegonga! Doteraz som nemala šťastie, aj keď som prešla okolo, väčšinou som si ho nevšimla (aj na súši som slepá ako jašter). O to väčšiu radosť som mala, keď som ho objavila ja! Fúzkatý, drsný plyšáčik. Po večeri ideme na nočný ponor, márne pozerám na všetky strany v nádejí nájsť chodiaceho žraloka (a tak veľmi chcem), ale okrem chodiacich ulitníkov, mini krevetiek, spiacich rýb a jedného vylezeného lobstera pod vodou po žralokoch ani stopy, už ani môj strach z tmy sa rozmplynul.

Deň 10

Budíček o siedmej. Páni, večerná dávka ginu so sódou (alebo sprajtom) zo mňa ešte nevyprchala. Kebyže sa ide na ponor, tak určite nejdem. Ale ide sa na „plážové“ žraloky, tak určite idem. Krvavo červené oči ukryjem za slnečné brýle. Už zasa nechcem vidieť ani gin, a ani sprajt. Večer mi asi učarovali hviezdy, namiesto toho, aby nado mnou svietili sa mi skryli za oblak, a nevyšli spoza neho ani do pol piatej rána. Na žraloky sme išli na blízku pláž. Chalani im hádžu rozsekané kusy krvavých rýb, aby ich prilákali úplne ku brehu, kde sme si mi dali len masku a šnorchel a s ponorenou hlavou pod vodou na nich pozerali. Čiernocípe žraloky nám plávajú rovno pred očami, je ich tam asi ... osem? Desať? Okrem nich je tam asi tristo šedých mäsožravých rýb. Dve a pol hodiny spánku mi v noci naozaj nestačili, takže odvolávam svoju účasť na hĺbkovom ponore a radšej sa idem vyspať, za triezva je svet predsa len krajší (čo mi určite vyvrátia všetci alkoholici). Po nejakom tom odpočinku sa pridávam na ďalší ponor. Znova ideme ku homole, kde sa jemne trieštia vlny. Pod vodou sa snažím vždy držať ostatných, a hlavne Honzíka, no keď som sa tento krát obzriem,  nikoho zo skupiny nevidím, zmeraviem. Siedma minúta, 30 metrov, viditeľnosť mizivá a ja sa „stratím.“ V hlave analyzujem, ako sa mi to mohlo stať. Vidím na takých  10 metrov, po ľuďoch ani stopy, len voda a ryby.  Obzerám sa a pocit samoty na otvorenej vode v neznámom prostredí mi začína naháňať strach. Tri minúty sa hľadať, tak bolo v pokynoch na lodi uvedené. Logicky začínam uvažovať, či ma dokázal prúd náhle tak rýchlo odniesť, logicky si odpovedám, že taký silný prúd tam zasa nie je, a tak radšej vystúpam o niečo vyššie. Stále sa obzerám do všetkých strán, či ich neuvidím. Už sú skoro 4 minúty od kedy som sa stratila. Vyberám sa smerom na hor, rozhodnutá ponor ukončiť. Ako prídem ku koralovej záhrade, narazím na svoju skupinu. Už sa dávali do formácie, ktorá naznačovala, že ma pôjdu hľadať. Keď k ním priplávam, len nevinne skloním hlávku, čím chcem vlastne naznačiť ľútosť nad sebastratou, toto sa mi ešte nestalo.

Posledný ponor

Ráno som sa zobudila už so smútkom v duši. Čakal nás posledný ponor. Naozaj krásny. Boli tam manty aj žraloky, nádherná hodinová rozlúčka s Raja Ampat pod vodou. Naplakala som si do masky, takto to presne Tomáš povedal. Hľadela som na čas a chcela som ho spomaliť. Ani len vyliezť z mora sa mi nechcelo, teraz by mi nevadili ani vlny trieštiace sa o skaly. Po raňajkách sme zašli na výlet do malého mesta, nakúpiť suveníry. Akurát nás zastihol výdatný lejak, ale čo tam po tom. Indonézske deti z tohto mestečka boli roztomilé, namiesto iPadu sa hrajú na ulici s tým čo majú po ruke, tie čo sme videli si napríklad uviazali pet fľašu na šnúrku a s ňou sa kúpali vo veľkej mláke. V malom supermarkete sme si dali nanuk, niečo malé nakúpili domov pre príbuzných. V obchodíku nebol bohvie aký sortiment, mali tam však veľmi veľkú vypreparovanú nohu z

obrovského divokého vtáka, ktorý vraj žije niekde na ostrovoch Raja Ampat. Na ďalšej stene zasa visela vtákova hlava, pripomínal my troška pštrosa. Ešte som si kúpila cigarety, klinčekové – jednu krabičku pre mňa, jednu pre kamarátku Mary na Slovensku a jednu krabičku mentolových klinčekových na skúšku (btw.: obe dve verzie sa fajčia so značným sebazaprením, keď sa mi zacnie za Indonéziou, zapálim si doma klinčekovú cigaretu, a potom mi už smutno radšej nebude zasa na dlho:D).


Posledný podvečer sme strávili na streche, odkiaľ sme sledovali západ slnka, pozorovali sme veľryby, ktoré sa s nami po ceste do Sorongu lúčili. Dokonca prišiel aj plachetník a tri razy vyskočil nad hladinu, bol to ako dlho očakávaný záber z prírodopisného filmu a Bolek macher „lietajúceho“ plachetníka stihol cvaknúť na iPhone. Ale je nám hej, povedal nie po prvý krát Tomáš. A veru. Bolo nám hej.
 
Večer sme dorazili do prístavu a na druhý deň ráno sme sa zbalili veci, opustili loď a vydali sa na opačnú cestu, späť domov.
 
Prežila som nádherné chvíle, prvý najdlhší let celkom sama, kultúrny a teplotný šok na letisku v Jakarte, prvé vracanie pod vodou, prvé stratenie sa pod vodou, veľryby, gin so sprajtom, gin so sódou, párty č. 1, párty č. 2, wobíkovia, nezabudnuteľná dvojka: Lolek a Bolek, ...jednoducho zaľúbená až po uši.

kým máš čo dýchať -live-love-dive-