Mexický come back...
MEXIKO, SEPTEMBER 2014
Moja prvá „služobná cesta“. Rozprávková ponuka, ktorá sa
neodmieta. Pomyslenie povedať nie bolo však v mojom prípade sprevádzané
nepriaznivou situáciou už teraz, v mojej bývalej práci, prievanom v peňaženke
a napoly zlomeným srdcom. Nechuť ísť nikam, ostať na opustenom mieste v lese
a nemyslieť na ľudí, ktorí mi za
moju dôveru a lojálnosť darovali surový úder. Neviem, či pôsobím
tak nezlomne, že nemali so mnou súcitu, no dnes to už považujem za lekciu, vďaka
ktorej môj pomyselný obranný múr v lete 2014 zhrubol, ak nie
spanciernatel. Dotlačená k výpovedi v práci, s hlavou smútku zo
zlomeného srdca som bola po otrasení rozhodnutá ponuku prijať.
A tak... po krásnom lete v Senci na Guláške, kde
sme si veselo robili bacardi párty, potápali, grilovali, opaľovali sa, spolu s mojim
drahými priateľmi a už aj budúcimi klientami vyrážame na moju druhú, hádam
aj zaslúženú cestu do krajiny, o ktorej som počas mojej mladosti a zaľúbenosti
len snívala. Na poslednú chvíľu sa ku nám pridáva Mary, ktorú som videla asi
len jeden krát v živote, pri nejakom spoločnom potápaní na jazere. Pamätám
si, ako mi pred odchodom telefonovala a morila ma zaťažkávajúcimi otázkami
o Mexiku. Keď tak pozerám na zoznam pasažierov, je na ňom zopár ďalších
neznámych tvárí - párik manželov a voľajaký
Peter z Trnavy. Úlohu som dostala jasnú, odletieť s nimi, vybaviť
potápanie a veci naokolo, a priletieť šťastne domov. Moje tenkrát
poprvé sa môže začať.
Let do Dusseldorfu, kde prestupujeme ubehol rýchlo. S Dominikou
si dávame prosečko, tak že všetko je krásne a po bublinkách ešte krajšie.
Prestup v Dussledorfe prebieha hladko. Ani sa nenazdáme a už zasa
sedíme v lietadle. Ľubko s Mary sedia vedľa nás v uličke. Sú
riadne živý a náruživý, počas letu stiahnu fľašu Jack Danielsa. Po
pristátí vypadneme z letiska a tradične ako to už býva nás ošľahá
miestny teplý vzduch. Na parkovisku sa nás po menšom čakaní a hľadaní ujme
mexikánsko-majský vodič a odváža nás z amerikánskeho Cancúnu do
mestečka Playa del Carmen. Dominika po príjazde na hotel veľkým nadšením neoplýva,
čakala ubytovanie na vysokej úrovni. Po nasáčkovaní do izieb zvolávam
stretnutie na streche hotela pri bazéne, podám inštrukcie, vysvetlím ľuďom kde
je čo, kam sa dá ísť, a ja si to namierim do dive centra vybaviť a dohodnúť
potrebné náležitosti. Zvyšok má rozchod a ja sa po vybalení sama poberiem
do mesta. Už sa stmieva a na námestí začínajú bubnovať mayovia, aby sa za
každonenného rituálu vyšplhali na majský máj a predviedli divadielko pre
turistov. Keď som tu bola prvý krát, spoločensky sme sa tak vyžívali, že som
nemala čas si to vtedy pozrieť. Po zlanení mája dolu pod sochou začne tanečné
divadlo, Mexičania sporo oblečení do majských odevov predvádzajú fascinujúce
divadlo na konci ktorého sa s nimi dovolím odfotiť. Geniálne je to, a ja
to vidím po prvý krát. Večer sa stretneme na hoteli, kde mi decká porozprávajú
dojmy z ich prvej prechádzky na piatej ulici. Dominike sa splnil sen a odfotila
sa s malou opičkou, dala si šťavnatý steak a oči nevedela spustiť z manažéra
reštaurácie, aspoň malá náplasť za ubytovanie, ktoré nie je podľa jej predstáv.
Večer unavení z časového posunu padáme do postele, aby sme si odpočinuli
pred naším prvým potápaním na playi.
Ráno nabiehame na raňajky do reštaurácii na ulici pri našom
dive centre. Po ceste sa zvítam s našim guidom Polom, ktorý bude s nami
potápať, ale v cenotoch. Dnes ideme na pláž, a ujíma sa nás blonďatý
André, manžel japonky Haruko, ktorá tiež robí guida v našom centre. Balíme
veci a vyrážame na pláž. Pre rozbúrené more nemáme veľmi na výber, a tak
ideme na takú obyčajnú lokalitu. Vlny sú dosť veľké a mám čo robiť, aby
som nevyvrátila raňajky po ceste na lodi. Premáham sa, a snažím s nemyslieť
na to, ako som karibské rybičky rybičky kŕmila pred rokom. Mary, ktorej
normálne býva zle aj v autobuse a pri jazde autom musí sedieť vždy v
predu, je ku podivu úplne v pohode. Slnko svieti, no ale tie vlny... Po krátkom
brífingu naskáčeme do vody a už si môžem užívať kľudný pocit pod vodou bez
húpania sa na vlnách. GoPročkári sú pripravení snímať čarovný Karibik pod
vodou. Ponor je ok, nič také svetoborné pod vodou nie je, aspoň nie pre mňa. Po
skončení ponoru sa vyšplháme na kymacajúcu sa loď. A je to tu zas, potreba
na zvracanie sa už nedá ignorovať, a tak s Dominikou zahanbene
nakláňame naše telá cez „palubu“ a lúčime sa s raňajkami v prospech
karibkého života pod vodou. Pre neutíchajúcu potrebu zvracať sa rozhodneme
druhý ponor neabsolvovať. Toto je už aj na mňa moc. Hodina čakania na ostaných
kým sa vrátia z ponoru nie je už taká napínavá a potreba zvracať sa
už pomaly vytráca. Po príchode na hotel si dávame malého šlofíka a neskôr vyrážame
do mesta. Začíname sa viac kamarátiť s Mary a Peťom. Peter je bledý a ryšavý, po prechádzke
mestom však naopak vzbudzuje vysokú dôveru a tak mu každý núka drogy –
free sample. Zakotvíme v pieskovom bare na pláži a na oslavu
započatia nášho mexického dobrodružstva si dávame tequilu a miestne pivo. Peťo
už nie je Peťom, a Ľubo už nie je Ľubom. Vzniká nová dvojka, Pedrito a Carvajal.
Mery už nikdy nebude Mária, Domika dostáva dôstojné meno Doménica, a ja? Zo
mňa sa neskôr stáva Pedritova Divožienka.
Nasledujúci deň sa opakujú raňajky a potápanie. Tento
krát vyrážame s Polom a Alexom na cenoty. Polo je starý známy, Alexa
nepoznám, Mary ho troška vyspovedá a dozvedáme sa, že pôvodne študoval
teológiu, no nakoniec skončil v Mexiku a svoj život zasvätil
potápaniu v cenotoch. Našiel si mexickú priateľku a viac sa do kláštora
vrátiť netúžil. Spolu s nami sa v aute vezie aj šoférov malý tučnučký
syn. Je rozkošný, kým mi potápame, on si ide zašnorchlovať. Nálet komárov z pred
roka sa neopakuje, a počasie je nám totálne praje, žiaden dážď a blato.
Takéto slnko som veru v Mexiku predtým nezažila. Po ponore neodoláme a skočíme
z výšky asi dvoch poschodí si skončíme z brala do krištáľovej vody. Naše
miesto odpočinku pri aute navštívi dlhonosý medvedík, ktorý žobroní kúsok žemle
naplnenej mäsom a jalapenos. Len nachvíľu sa otočím, a malý hajzlík
mi ukradne celú moju desiatu ! Nenažranec.
Dni ubiehajú celkom rýchlo, vďaka tomu, že stále je čo
robiť. Nezaháľame ani na moment. Pláž, bary, street food tasting s Mary,
potápanie na ostrove Cozumel.
Cozumel
Na Cozumeli bolo veľmi fajn. Z pláže na Playa del Carmen sa necháte
odviezť veľkým trajektom. Cesta trvá asi 45 minút, ktoré spríjemňuje miestna
kapela. Pedrito si zaobstaral veľký mexikánsky klobúk, svoje telo natiera
faktorom 50, aby sa mu koža neprifarbila do hneda, jednoducho má rád svoj
škandivánsky look. Keď sme pristáli s trajektom, mali sme celkom problém
nájsť taxík, cesty tam boli uzavreté pre nejaký sviatok a tak sme boli
odkázaní na pikolíka s káričkou, ktorý nám ochotne a za pesosy
odviezol veci k najbližšiemu možnému taxíku. Tam sme už veselo nahopsali a nechali
sa odviezť k nášmu dive centru. Keď sme tam dorazili, ešte som musela
vyhľadať nášho guida, ktorý už na mňa čakal v hoteli naproti pláži. Presunuli
sme si veci na našu výletnú potápačskú loď, ktorá bola oveľa väčšia ako ten
minuloročný čln. Išla s nami ešte skupina cudzích potápačov. Mám rada
takéto výlety, celý deň brázdite po mori. Je to nádhera a ešte k tomu,
keď ste niekde v Karibiku, ako my. Náš guid bol milý, starý, tmavý a brčkavý.
Zobral nás na lokalitu Palancar reef, kde nás pred vstupom do vody navnadil na
žralokov. Hovoril to, asi takto, keď skočíte do vody, môže tu byť dosť silný
prúd a počas toho sa pred vami môžu objaviť žraloky, nerobte nič, oni vás
samé obídu. Paráda, žraloka som tu minulý rok nevidela, a vlastne, aj dosť
pochybujem, že nejakého uvidím :D Asi taká pravdepodobnosť ako vidieť španielskú
tanečnicu v Egypte, nerobím si vôbec žiadne nádeje. A tak aj vlastne
bolo, na začiatku síce bol žralok, bol pod previsom a sladko si tam
odpočíval, asi taký dvojmetrový žralok fúzkatý. Gopročkári si tu prišli na
svoje a veselo si ho natáčali, každý sa musel vystriedať, takže som sa asi
15 minút špárala v piesku, kým sa pohneme ďalej. Pokračovali sme cez
brutálne steny a tunely, až mi srdce pukalo, keď som videla niekoho predo
mnou okopávať koraly, čo rástli stovky rokov. Dolámancov tam bolo naozaj viac
než dosť. More bolo v tento deň ako polievčička, zvracane nehrozilo a my
sme si to náramne užili. Možno Mary mala troška adrenalínu, keď sa jej Ľubko
stratil, lebo si zaumienil že bude sledovať žraloka, ktorého uvidel keď sme sa
nechali unášať dosť silným prúdom. Mary sa ho najprv snažila nasledovať (nie
žraloka, ale Ľuba), no keď začala z dohľadu strácať našu skupinu, rozhodla
sa, že bude radšej nasledovať nás. Ľubovi docvaklo, že nemá zmysel toho žraloka
naháňať, aj tak ho nechytí a tak sa mu podarilo, aj vďaka silnému prúdu dobehnúť našu
skupinu. Aha, korytnačka, zbadáme ozrutného turtla priamo na dohľad. Doménica
vo vytržení natrčí rúčku a korytňáka láskyplne pohľadí po pancieri. Nášmu
guidovi sa skoro narovnali brčkaté vlasy ako to videl a ihneď začal
hrkálkovať a naznačovať zákaz hladkania morských živočíchov. Človek sa učí
celý život, a Domka sa naučila, že toto sa robiť nesmie. Náš guid skoro
zošedivel, keď mu Pedrito namiesto toho, že mál
80 barov ukázal, že má len 30 :D Našťastie, v šoku si to rýchlo
overil na jeho manometri, a bolo po panike :D Cozumel sme opustili až po
výdatnej obedo-večery, a mne úplne vypadlo z hlavy, že sa do dive
centra nestihneme vrátiť včas a odložiť si veci. Aj sa tak stalo, nakoniec
sme všetko nechali na recepcii. Trošku sme si oddýchli a pobrali sme sa
večer opäť do mesta. Náš guid Polo nám odporučil Mezcal bar, tak sme sa tam
nachvíľu zastavili. Mezcal je niečo ako tequila, len to chutí horšie a sú v tom
tiež červíky a iná háveď. Typický mexický alkohol. Po jednom takomto
drinku sme zapadli v Karta bare, kde od nás chceli najprv 100 eur za
konzumáciu alkoholu. Keď sme si však sadli k stolu, obsluha si nás asi tak
hodinu nevšímala, skončili sme síce bez vodnej fajky, ale dobre sem si
zatancovali, a bez akejkoľvek útraty sme Karta bar opustili. Mary si skoro
nechala prepichnúť ucho v miestnom pierciengovom štúdiu, a Pedritovi opäť
všetci ponúkali maryšku. Večer ako má byť.
Ideme na p.....
Už ste si v Mexiku niekedy požičiavali auto? Ak nie, tak to skúste, je to
celkom sranda. Mary a Ľubo vybrali dobrého Jeepaka, na ktorom sme sa
vybrali na juh, cez Tulum, do prírodnej rezervácie Sian Kaan do mestečka na
južnom cípe s príznačným názvom San Pedro. Šoféroval Ľubko, a pre naše
zastávky na pumpe s občerstvením pre mega štipľavý hot-dog a plechovkové
miešané drinky sa asi dva krát stratil a nevedel trafiť ten správny smer
na juh. Nakoniec, po pár obracačkách a vracačkách sa mu to konečene
podarilo. Pustili sme muziku na plné pecky a načali sme naše fantastické
miešané drinky. Najbližšia zastávka – Tulum.
Počasie troška pokuľhávalo, bolo teplo ale slnko sa
schovávalo pod oblakmi. Keď sme do
Tulumu dorazili, pláž sme mali celú celučičkú len pre seba. Bola to úžasná
pohodička. Okrem Pedrita sme sa ani nekúpali, len sme tam tak postávali a vychutnávali
si krásu. Po asi pol hodine kochania, nás bezprízorné postávanie vo vlnách
prestalo baviť a tak sme naskočili do nášho Jeepu. To už sa kormidla
chopila Mary, milovníčka rýchlej jazdy. Nechali sme sa viesť tabulami, ktoré
nás naviedli na džungľovú cestu, Pedrito ešte podľa GPS skúmal, či ideme
správne do toho mesta San Pedro. Zdalo sa že áno. Mary rýchlosť prispôsobila
vozovke – prašno blatová cesta, ohraničená džungľovým porastom. Po asi pol
hodine trmácania sa, keď sa nám do cesty hádzali malé opice, a po človekoch
ani stopy, sme narazili na zhorenú karosériu iného Jeepa. Wow, cítili sme sa
ako vo filme, ešte keby tam tak boli obhoreté telá, asi by sme aj trochu báli,
takto sme nevedeli, čo si máme myslieť, a tak sme naskákali na obhoretú
kostru auta a aspoň sme sa tam odfotili. Vonku z auta sme trávili minimum času,
lebo na nás začali útočiť komáre. Hejná komárov. Rýchlo sme naskákali späť do
auta a pokračovali v plánovanej ceste na juh. Cesta podľa GPS viedla
popri pobreží, ktoré sme cez porasty vôbec nevideli. Po asi ďalšej pol hodine
jazdy, kedy sme už vypili plechovkové drinky, sme sa začali trošku nudiť a rozmýšľať,
či sa vôbec stihneme vrátiť na Playu, aby sme včas auto vrátili. Mary zo žartu
strhla volant priamo do džungle smerom ku pláži. S Pedritom sme vyskočili
z auta, a tu sa zrodila moja prezýva divožienka. Bosá, poloobnažená
sa som vybrala cez porast smerom ku pláži. Pedrito ma nasledoval. Pridali sme
do kroku, aby nás čo najmenej stihli dopichať komáre. Pred nami sa zjavila
nádherná prírodná pláž, obsypaná chaluhami, s označenými korytnačími
hniezdami a neuveriteľnou zmeskou bieleho karibského piesku a plastov!
Komentáre
Zverejnenie komentára