Horúca Sicília

SICÍLIA, MÁJ 2015
5 dní na Sicílii je požehnane málo, no ak iná možnosť nie je, dokázala som sa uspokojiť aj s touto troškou. Taliansko mi je blízke, možno ani nie tak Taliansko, ako familiárni a horkorvní Taliani. Nemyslím tým teraz snedé južanské typy, ja som celý život bola skôr na blonďákov, skôr ich spôsob života, ktorí mi príde viac bližší ako ten náš slovenský. Ako .... život je gombička a v prípade problémov je tu sila rodiny, ktoré ich dokáže prekonať. Plná misa špagiet a za stolom rodina. Tradícia, ktorá sa v našom uponáhľanom životnom štýle stráca do zabudnutia, alebo do znovanadobudnutia. 

Nikdy nie je neskoro, aby ste si splnili sny. Práve to je to, čo by nás malo poháňať vpred. A mňa v máji poháňal v pred sen pozrieť sa na tento ostrov. Lacná letenka, v kombinácii so zdĺhavým hľadaním vhodnej lokality na ubytovanie, aby to nebolo príliš ďaleko od mora, príliš drahé a príliš netalianske. Spolu s mojimi dvoma parťáčkami sme si vybrali malé mestečko neďaleko Trapani – Castellomare del Golfo. Kombinácia Ryan airu a bookingu nám nevycucla všetky peniaze z peňaženky, a tak sme sa s kľudným svedomím mohli posledný májový týždeň pobaliť a vyraziť na mini Sicílske dobrodružsto. 

V mestečku Castellomare Del Golfo sme si zabookovali apartmán, už komunikácia s majiteľkou po rezervácii prebehla veľmi hladko, a dohodnutie odvozu z letiska a na letisko nebol pre ňu žiaden problém. Poslala po nás svojho brata, Nicola. Mladý Talian sa ešte deň pred našim príchodom cez whatsapp uistil, či naozaj prídeme a čo budem mať na sebe oblečné, samozrejme nezabudol popísať svoj vzhľad, aby sme si ho pri vychádzaní z letiskových dverí všimli. Nebol síce quite tall ako písal, možno tak na sicílsky štýl bol vysoký, ale bol to špinavý blonďák s typickými sicílskymi črtami tváre, široký úsmev zdobil na jeho tvári veľký mužný taliansky nos. 

Let netrval moc dlho a ja som si ho spríjemnila kúpou mini proseca na palube, keď už tam nie je servis, tak aspoň nech mi nevyschne v hrdle, a bubliky sú mojim druhým najobľúbenejším lietadlovým nápojom po paradajkovom džúse. Pár hodiniek letu a pristali sme. Jupí. Hneď po výstupe z lietadla nás ošahal taliansky teplý vzduch. Ešte som sa rýchlo stihla nacucnúť na wi-fi, kým sa moje parťáčky ponáhľali na vzduch doplniť dávku nikotínu. Nicola už oznamoval, že je tam. Keď som vyšla z letiskových dverí, moje parťáčky už pri ňom nedružne stáli. Pekne som mu podala na zoznámenie rúčku a pohli sme sa k jeho autu. Bol to veľmi príjemný mladý muž, ako jediná english speaking v kolektíve som s ním viedla debatu. Chvalabohu vedel anglicky asi tak ako ja, takže som sa nemusela hanbiť, ako som náhodou nevedela správne naformulovať vetu  - otázku. 

Nicola bol a aj je mladý lekár, ktorý si dokončuje školu. Jeho sestra Bianca pracuje pre jeho otca a prenajíma dva apartmány. Cesta z letisko na miesto prebehla hladko. Nicola sa ponosoval na kvalitu ciest na Siciílii, no to ešte nevidel tie naše slovenské :D Polia, vinice, polia, vinice, asi to bol náš výhľad z okien auta. Keď sme dorazili do mesta, Nicola nám ešte počas jazdy poukazoval, kde nájdeme potraviny a zobral nás na krásny, povedala by som až romantický výhľad na celé mestečko Castellomare Del Golfo. Wow, nádhera, pohľad na marínu pod kopcami sa mi veľmi pozdával. Výber nášho miesta ubytovania nemal jednoducho chybičku.

 
Po výhľade nás zaviezol do apartmánu, kde nás už čakala jeho sestra – Bianca. Krásna baba, trošku premachlená na môj vkus, a špinavá blondýnka ako jej brat. Prebehla s nami apartmán, odovzdala nám kľúčiky, dala mi jej tel. číslo, skasla peniažky a popriala nám krásnu dovolenku. Ubytovanie bolo skvelé, mali sme mezonetový apartmán, ja som si obsadila horné poschodie, kde bola veľká spálňa s manželkou posteľou, kúpeľňa a velikánska terasa. Dolu baby mali open space – dve postele, kuchyňu a vlastnú kúpeľňu. Všetky sme boli spokojné. 

Prvý deň sme sa vybrali do mesta a klasika do obchodu na nákup potravín. Teda v opačnom poradí. Potraviny sme hľadali asi tak hodinu, trošku sme poblúdili, cesta z obchodu už nebola taká nepríjemná, aspoň ani zďaleka tak nepríjemná ako predavačka v sekcii údeniny. Namiesto 10dkg mortadely mi navážila 20dkg, pre jej pohľad som sa s ňou neodvážila hádať. Možno to urobila naschvál aby som pribrala :D Brut brut brut, bublinky nesmeli v mojom nákupnom košíku chýbať. 

Po nákupe sme sa vybrali do mesta, že sa niekde najeme. Ja som chcela špagety, to jednoducho musí byť, a frutti di mare! A tak aj bolo. Neboli síce bohvie čo, baby si dali pizzu, a klasicky, ako sa mi to stáva v týchto južanských krajinách, chcel ma čašník ošmyknúť (o peniaze). Romanka sa na tom len smiala, lebo tá si toho so mnou zažila, ale tento krát som

sa proti neprávu naúčtovanému na bloku rozhodla brániť, už len kvôli tomu, že sa to naozaj nestalo prvý krát ! Nasledovalo ospravedlnenie a my sme sa s plnými bruchami pobrali ešte na prechádzku mestom. Snaha nájsť nejakú diskotéku ani nebola, Nicola nám vysvetlil, že diskotéky síce bývajú, ale nie v máji a nie v centre mesta ale na pláži.  Celkom uťahané z chodenia sme po čipsovej seanse na terase večer zaliezli do postelí. Nasledujúce ráno sme sa  po rannej kávičke na teraske vybrali na pláž. Klasicky, Romanka, náš navigátor, si ľúbila a pospať. Nám s Katkou už od ôsmej ráno od nedočkavosti horeli päty, a tak sme schytili uteráky plavky a vybrali sa smerom na pláž. 

Cesta bola celkom dlhá, asi tak hodinu a pol. Ono trafiť sa do tej správnej uličky bol pre nás problém. Náš prvý dotyk v ten deň s morom

bol pod bralami na kameňoch, kde sme okrem mladého spearfishingera nestretli živej duše. Po drsnom teréne, kde som prišla o jednu žabku – šľapku, sme našli oslobodzujúce schody späť na cestu ku tej správnej, pieskovej pláži. Čo čert nechcel, pri schodoch bola mreža, a celkom zamknutá. Pri pohľade dolu schodami by sa mohla niekomu aj hlava zatočiť, no keď sme si pomysleli, že by sme sa znova museli vracať späť, a ja navyše bez jednej topánky, tak sme sa rozhodli na cestu sa cez zábradlie vyšplhať. Neboli sme jediné, ktoré tak učinili, tak sme smelo nasledovali šľapaje medzi kríkovým porastom. Na cestu sme sa

nakoniec dostali a nabrali sme smer  pláž. Trošku sme sa obávali, že čo ak tam Romanka bude skôr ako my? Výhľady na more boli prenádherné, krásna priezračná voda, v diaľave bolo vidno prúdy a nás počas celej cesty ošľahávali ostré slnečné paprsky. Kým sme dorazili na pláž, skoro sme vyschli od smädu. Na pláži bol príjemný barík – kde mali rôzne snacky a hlavne zmrzlinu. A hlavne kávičku za euríčko! Mňam. Kávička, nikotín, voda, a šup ho na pláž. Konečne piesok. Teda.... piesok a smeti. Taká zmeska. Nie sme fajnovky, a okrem toho, nie sme ani v Karibiku, sme na Sicílii! Hurá. More žblnká, slnko svieti. Po pár minútach sa radšej natriem. Faktor tridsať sa mi na májom slnku zdá „too much“, tak ako Katke, ktorá sa ku mne po dlhšej dobe radšej pridáva, a na svoje bledé telo aplikuje ešte belší krém. 

Fajn, na náš fleček dočiahne aj WiFi, tak sa vytešujeme a veselo posielame fotky zo Sicílky domov. Po istom čase v diaľave na

zákrute vidíme Romanku. Tá už pyšne kráča vyspinkaná za nami. Veselo rozloží uterák a opeká sa s nami na tom najsilnejšom slnku. Krémik odmieta, vraj nie je treba. S prestávkami v bare sme na pláži zostali niekoľko hodín. Najvyšší čas pobrať sa do tieňa nášho ubytovania. Ja s jednou šľapkou, Romanka so zhorenou kožou, len katke nič nebolo. Po ceste sme sa ešte stavili v obchode, navarím nám špagety carbonara, rýchle, lacné a chutné. K tomu si otvorím na teraske môj sofistikovaný brut, a hneď je ten deň krajší. Katka snedá, ja hnedá a romanka, tá sa len začala vyfarbovať. Večer klasicky skončíme seansou na našej terase, vodka a čipsy – dovolenková kombinácia, na ktorú sa ľahko dá navyknúť. Ešte sa dohodneme, kedy pôjdeme do Palerma. Tak sme sa dohodli, že pôjdeme posledný deň. Nasledujúci deň sme išli na pláž všetky spolu. Nikomu sa ráno po vodke vstávať skoro nechcelo, a mne a Katke už nehoreli päty, skôr nám horela spálená tvár. Ešte Katka je taká všímavá, a vo výbave nášho apartmánu objavila slnečník. Berieme ho na pleco, a vyrážame, tento krát už tou lepšou cestou na pláž. Zapichneme ho do piesočku a skrývame  pod ním naše  pripečené časti tela. Tento krát sa natrieme krémom už všetky. Zmrzlina, Martini, kávička, slnko, more, pláž a nič nerobenie. Dovolenková idylka podľa môjho gusta. Dokonca, je tam veľa mušlí, tak si aj zopár nazbieram.

Večer po malej siete vyrážame do mesta. Pri maríne sme ešte prvý deň objavili perfektný bar, dáme pár long drinkov, poobzeráme si miestnych ľudí a ošľahané alkoholom a značne aj slnkom pokračujeme v posedení u nás na terase.  Nasledujúce ráno budíček, smer Palermo. Bianca nám dala rozpis autobusov, tak sme si to presne načasovali. Vstávame asi tak o šiestej ráno, teda ja, kým sa vychystám bude čas ísť. Do Palerma chcem ísť pekná, nech mám aj pekné fotky. Na zastávku sme dorazili niečo pred siedmou. Všade ticho kľud, v uliciach ani nohy, len zametači zametajú chodníky. Čakáme hodnú chvíľu. Autobus stojí odparkovaný pred našimi očami,  a už je to pekných pár minút, čo mal ísť. Keď už je to cez pol hodiny, a nikde nikoho, rozhodneme sa prezistiť na miestnej pumpe, prečo ešte neprišiel autobus, a či sme na dobrom mieste. Talian mi lámavou angličtinou s dopomocou rúk naznačuje, že síce stojíme na zastávke autobusu, ale v Taliansku je dnes štátny sviatok, a autobusy vôbec nepremávajú, alebo premávajú, ale nikto nevie podľa akého poriadku. 

Tak so sklonenou hlavou a smútkom na rýchlo vymýšľame náhradný program. Vraciame sa do apartmánu, po ceste sa stavím v malej pekárničke, kde si od milého sicílskeho deduška kúpim mega veľký croasaint plnený krémom, rukami sa dorozumieme, opätuje mi úsmev a s čerstvým úlovkom sa poberám za babami na poradu, čo s dnešným dňom. Romanka protestuje a nechce sa pridať na dobrodružstvo nevedno kam, tak sa s Katkou vyberieme samé na zastávku, že nasadneme na prvý autobus, a necháme sa ním odviezť bohvie kam. 

Ako prichádzame, stojí tam párik dvoch bielokožcov, chalan a dievča, s ruksakmi na ramenách, nejakí backpackeri. Dávame sa s nimi do reči (teda ja sa s nimi dávam do reči), sú to Poliaci, jupí, takže bratia zo severu. Majú namierené do nejakej prírodnej rezervácie na túru, ako s nimi konverzujeme a ponosujeme sa na našu situáciu s nevydareným tripom do mesta plného mafiánov – Palerma, tak priskočí na staršom aute sicílsky dôchodca a ponúkne nám odvoz. S Katkou zhodnotíme, že čakať na akýkoľvek autobus by bola strata času, a už nám opäť horia päty a nechce sa nám tvrdnúť na zastávke, tak naskakujeme s Poliakmi do auta – smer prírodná rezervácia pri pobreží. Celkom je to od nášho mesta ďaleko, cestou sledujeme pobrežie, ktoré je naozaj krásne. Na mapke sledujeme, čo všetko míňame, aby sme boli v obraze kam vlastne ideme. Po asi 20 min. svižnej jazdy nás deduško vysadí a s Poliakmi sa skladáme na účet za jazdu. Oni si idú po svojom, vraj idú na túru a bude im to trvať celý deň, my s Katkou toto rozhodne v pláne nemáme, tak sa dohodneme, aby nás deduško vyzdvihol o pol tretej. Štyri hodiny v rezervácii nám budú stačiť. 

Parkoviská pri vstupe sa začínajú plniť prevažne domácimi obyvateľmi. Po zaplatení vstupného si vezmeme plánik a snažíme sa prísť na to, čo je to vlastne za rezerváciu. Vonku je asi 40 stupňov, a my nemáme nič, ani vodu, ani krém. Pôvodne sme mysleli, že skončíme v autobuse, ktorý nás vyhodí niekde v Trapani, a prejdeme si mesto. S vykopnutím na vyprahnutom suchom pobreží, kde jediný tieň tvoria altánky s ohniskami na opekanie talianskych údenín, sme nečakali. Študujeme mapku a cez kamenné chodníčky, na ktoré by boli vhodné skôr tretry, alebo aspoň sandále s tretrovou podrážkou,  si to namierime do budovy označenej ako múzeum. Na samom slnku stojí malá tehlová budova. Vnútri je asi 5 vitríniek s kameňmi a nejakými obdobnými artefaktami a interiér dopĺňa mrtvý betlehém z vycpaných zvieratiek, kde prevládá dikobraz, obyvateľ miestnych útesov. Jupí, tešíme sa ako nám do zadku strelí svoj šíp. Nič to, nádej na nákup nejakej tej vody umrela spolu s nápisom na toalete, o nepitnej vode. Tak len vyplavím tekutiny z tela a poberáme sa ďalej, naprieč páľavou cez drsné chodníčky nevedno kam. 

Tuhľa sa nám zjaví prenádherný kus pláže, s krištáľovou vodou jemne obsypaný ľuďmi. Krása, tu si oddýchneme a našej umorené telá z horúčavy ochladíme v priezračnej vode. Len tak tak sme si našli dobrý fleček priamo pri vode. Improvizačne si vyrábam osušku zo šatky, ktorú som si našťastie vzala so sebou. Pomyslenie na pitnú vodu zahasím okúpaním sa. Hneď mi je lepšie, voda je príjemne studená. Tešíme sa, že sme si obsadili dobré miesto. Radšej by sme síce boli v tieni, ale tam na nás už nevydalo, tak sa ostávame škvariť a vychutnávame si toto čarovné prostredie. Po asi pol hodine, ktorú sme strávili fotením a kúpaním sa na už dosť preplnenú pláž dovalí asi 20 mladých Talianov. Naše provizórne osušky sa

dotýkajú a pomedzi belšie a staršie nemecké typy, my ako dve brunetky, vyčnievame z davu. Každý druhý sa volá Roberto. Všetci sú nižšie zrastu, majú typické talianske veľké nosy. Ale, žiaden z nich nevie po anglicky ! A tak aj keď sa veľmi snažia konverzovať, nejde im to :D My sa na tom len smejeme a po asi hodine na ostrom slnku nášmu susedovi talianovi závidíme nielen sušienky a vodu, ale aj krém na opaľovanie. Ten si našťastie povšimol naše ľútostivé pohľady, alebo možno začal pozorovať, ako nám koža očervenela od slnka, a posunkovou rečou s talianskym džavotom nám  ponúka sprej na opaľovanie ! S nadšením a veľkou úľavou toto prijímame a predlžujeme si čas na slnku o ďalšiu hodinu. Do pol tretej, ešte ostávajú asi dve hodiny!!! Bez vody!!! Pýtať si pitie nám príde trapné, a tak len na sucho pregĺgame sliny, ktoré nám ešte nevyschli. Odmietame aj ponúknuté keksíky, veď by nám uviazli v hrdle. 

Pomaly sa lúčime s našimi novými talianskymi kamošmi a zmorené horúčavou sa uberáme ku východu z rezervácie. Po ceste ešte zabľúdime do hospodárskej budovy, dúfajúc, že by tam mali mať pitnú vodu. Ale odchádzame s dlhými nosmi. Ani kvapka. Po ceste nás rozveseľujú všadepobehujúce jašteričky. Navôkol rozvoniava divokorastúci tymián. Waw, pomarančovník!!! Zbadáme na brale. Vidina dúšku pomarančovej šťavy sa mi veľmi pozdáva, a tak nepohrdnem kusom pomaranča pohodeným pod stromom. Delím sa s Katkou o tento drahocenný šťavnatý plod. Už sme pri východe, vyschnuté od smädu sa pána v búdke spýtam, či by sa u neho nenašla nejaká voda. S úsmevom nám ukáže na studňu s pitnou vodou, a ešte nám aj daruje plastovú fľašu, do ktorej si naberáme zásoby na cestu. 

Vyčerpané si sadneme pod olivovník, konečne sme v tieni, a rozmýšľame, či tú hodinu vyčkáme na nášho deduška. Nevyčkáme, rozhodli sme sa, že mu pôjdeme na proti. A tak aj bolo. Cesta sa nám zdala nekonečná, a my sme sa len modlili, aby nás deduško počas jazdy neprehliadol. Po ceste sa kocháme výhľadom na zátoku, kde kotvia nádherné plachetnice, ohovoráme miestne usadlosti, a pomaly, veľmi pomaly sa približujeme k nášmu mestu. Za vyše pol hodiny sme nevideli ani jeden autobus, ani jednu autobusovú zastávku. Ale tu sa nám naproti zjaví náš odvoz. Deduškovi nemá zmysel vysvetľovať, že

sme mu šli naproti, sám to pochopil a s úsmevom nás vezie k nášmu domovu. Je tak milý, že nám zastaví v obchode, kde si po vyčerpávajúcom dni potrebujeme doplniť tekutiny. Rozlúči sa s nami bozkom na ruku a my sme rady, že tento neplánovaný výlet v duchu škvarenia sa na najsilnejšom slnku neskončil popáleninami na celom tele, a že Taliani sú veľmi priateľskí, milí a láskaví, aspoň tá mužská časť. 

Po príchode do nášho apartmánu všetko vyrozprávame Romanke, ktorá sa schovávala vnútri, čas trávila rozmýšľaním, či vôbec

chýba svojmu ročnému synovi a ľúštením jej obľúbených krížoviek.

Popoludní sa vyberieme obzrieť si miestny hrad s mini múzeom. Nič zaujímavé, čo by stálo za spomenutie tam nebolo. Večer sa vyfintíme, dobre natrieme naše spálené telá a poberieme sa na poslednú sicílsku večeru do mesta. 

Vybrali sme si peknú reštauráciu pri pobreží, s výhľadom na more. Stmieva sa a z jedálneho lístku si „na paničku“ vyberám talianske bruscety, biele víno a cestoviny s artičokmi a krevetami. Katka svoju večeru pojme na česko sicílsky štýl a dáva si pivo a pizzu. Romanka je zasa americký typ a dáva si colu a pizzu. Po zotmení si k stolu vedľa prisadajú dvaja muži. Začnú skúšať konverzovať na mňa taliansky, keď pochopia že taliansky nehovorím, skúšajú nemčinu, tu Katka spozornie a stáva sa našou hlavou komunikátorkou. Baví a smeje sa na vtípkoch. Ten čo hovorí nemecky, nie je taký pohľadný ako jeho parťák. Sympatický Talian, s nezvyčajne mužným lookom, silnými ramenami, je ako sa dozvedám námorník a dole v maríne má svoju loď. Ah.. aké romantické, na rozlúčku mi podáva ružu vyrobenú z obrúsku.


Večer ešte ukončíme v našom bare na jednom long drinku, kde sa naposledy pred odchodom pricucneme na WiFi, aby sme domov mohli poslať fotky našich spálených tvárí. Terasová párty je tento večer miernejšia, hodnotíme a zvažujeme, že sa na toto čarovné miesto ešte niekedy vrátime. 

Ráno príde Bianca, aby si prevzala kľúčiky. Nastupujeme do auta jej otcovi, ktorí nás odvezie do Trapani na letisko. Nicola, jej brat nemôže, lebo má službu v nemocnici, a Bianca asi nevie moc dobre šoférovať (domnievam sa). Čas na letisku trávime ešte nakupovaním mini darčekov, kuchársku knihu si zo Sicílie nepriveziem. Žiaľ... nemajú žiadnu v angličtine. Sklamanie zaženie nákupom sicílskeho syra a olivového oleja. Nacucnutá na WiFi pridám fotky na FB, prijmem friend request od Nicolu, ohodnotím na bookingu ubytovanie a pošlem zopár fotiek nápadníkovi z domova, ktorý mi tak neúnavne dvorí.