MALTA - na dne

MALTA, NOVEMBER 2014

Nepredvídateľná a zradná sila mora, na pokraji životných síl, prvý krát, keď som sa naozaj pri potápaní bála o život.

8. novembra – 15. novembra 2014

Na Maltu som sa vrátila po tretí raz, tento krát však nie na pevninu, ale  do mora. Pri prvom morskom potápaní, tesne po OWD kurze, na potápačskom výlete v Dahabe, sme si odskočili na vrak SSI Thislegorm -  najslávnejší vrak v Egypte. Vtedy som si bola takmer istá, že vraky sa mi páčiť nikdy nebudú. Bola to pre mňa len kopa železa, ktorá mi neprišla nijako zaujímavá. Navyše prepchávať sa úzkymi priestormi, s hrozbou že si obijem svoje krehké telo o útroby vraku ma vtedy a ešte hodnú chvíľu potom nijako nelákala. Za hranicou stovky ponorov sa moje zmýšľanie začalo posúvať iným smerom, smerom dopredu. Vraky pohodené na dne mora sa mi zdajú dnes fascinujúce. Obrovské železné konštrukcie, staré desiatky a niektoré stovky rokov našli svoje pohrebisko na dne morí a oceánov. A Malta, to je jeden obrovský cintorín. Vojny, rozbúrené more, zlé počasie, nešťastné rozhodnutia, technické chyby sa stali osudným pre stovky plavidiel, ktoré už nikdy viac neprišli do svojho plánovaného cieľa. 

Pri čítaní tohto príspevku si pustite naše video z vrakov. 

November – termín presne ako vyšitý na predvianočné naháňačky. Ja a Mário sme už netrpezlivo sedeli v lietadle do Valetty a nevedeli sme sa dočkať po Egypte ďalšieho skvelého potápačského výletu. Ostatní dorazili za nami až na ďalší deň. Ostatní – Lubino a Dano. Malo nás ísť viac, mali sme sa plaviť na lodi, ....ale sled nepriaznivých udalostí  nás ukrátil o ďalších parťákov, ktorí sa pre zrušenú loď rozhodli na Maltu neodísť. Skalnaté pobrežie Malty obmývané krištáľovo čistým morom sme sledovali už z lietadla. Mali sme pred sebou celý voľný deň, ktorý sme strávili prejdením si ostrova a miest, na ktorých som ani ja nebola. Úžasný výhľad na more zo strmých útesov na Dingli Cliffs bol fascinujúci spolu so slnkom, ktoré zapadalo za obzor. Autostráda vedúca popri krajnici zvádzala zúfalcov na skončenie so životom, čomu nasvedčovalo aj zopár vrakov zhrdzavených áut  uväznených v roklinách. Pondelok ráno nás na hoteli vyzdvihol náš guid a odviezol nás do dive centra na pred ponorové formality. Po nabalení si výstroja, fliaš nás oboznámili s aktuálnymi možnosťami potápania. Aj napriek krásnemu počasiu, more zostalo po prechádzajúcom týždni búrok rozbúrené. Prvý ponor nás čakal z pobrežia – check dive na lokalite Cirkewwa Marfa Point. Parkovisko plné potápačov, prevažne to boli Angličania. My sme mali všetci „sucháče“, zopár odvážlivcov sa tam pohybovalo v shortoch!!!  Druhý ponor bol vrak P-29, dostupný tiež z pobrežia. Nebol až tak veľký, tak sme ho dali na prvý krát celý, aj s penetráciou. Bola som nadšená! Prechod chodbami s perfektnou viditeľnosťou ma nadobro uchvátil. Chcem viac!

ROZI a P-29
Večer  sme si na promenáde boli pozrieť rozbúrené more, ktoré nahnevane plieskalo vlny o breh. Nasledujúci deň sme sa na lokalitu do prístavu vrátili. Bola tam ešte totiž slávna ROZI, vrak, ktorý je údajne veľmi fotogenický aj so soškou panenky Márie. Parkovisko bolo znova plné potápačov všetkých druhov. Obloha bola mierne zatiahnutá a more pôsobilo pokojným dojmom. Prvý ponor sme si pozreli vrak ROZI, bola obďaleč od vraku P-29, tiež dostupná z brehu. ROZI bola menšia, viac sa mi páčila P-29. Po včerajšom check-dive si všetci chlapi nabrali 15 litrové fľaše, ja som nemusela, našťastie, veď ako by som sa s takým oceľovým hovädom vláčila do vody. Lubo mal trošku problém s jeho novým počítačom poľskej výroby. Mal farebný displej a super funkcie, ale nevedno prečo, naskakovali mu deko časy asi o 15 minút dlhšie ako nám.... tak si pekne odtrpel dlhšie zastávky  na plytčinách. Po ROZI sme sa zhodli, že ďalší ponor si zopakujeme P-29, čomu som sa dosť potešila, lebo nechcelo sa mi pozerať na skaly a zelené trávy, ktoré boli ako druhá alternatíva. Boli tam aj nejaké ryby, z tých známejších sem tam nejaká menšia garupa a trigger fishe. Voda bola dosť kalná a potom ako sme vyšli z ponoru na ROZI sa vlny zdvihli ešte viac. Medzi potápačmi zrazu začal nejaký ruch a zopár sa ich v pokluse vybralo ku brehu. Samozrejme, že sme chceli vedieť, čo sa deje. No to čo sme videli nebolo nič príjemné. Jedného technického potápača prúd a vlny odniesli na kamenný breh. V tom začala záchranná akcia. Najprv sa k nemu nevedeli dostať, vlny ho plieskali o skaly.  Náš guid Dan sa rozbehol tiež na pomoc. Záchranná akcia prebiehala na neprístupnom mieste, za pomoci lán sa potápača podarilo dostať na breh. Javil známky života ale z hlavy sa mu valila krv. Už dorazili aj záchranári. Divadlo. To som ešte nevidela, záchrana potápača v priamom prenose. Uvedomujúc si svoju certifikáciu PADI Rescue Diver som o svojich záchranárskych schopnostiach začala pochybovať. Rozruch pomaly ustál a my sme sa po asi hodinke a pol vybrali do vody, už nás čakala zasa P-29. Krásny vrak, znova sme si ho prešli, penetrácia palubami, malými priestormi celej lode ma fascinovala. Snažila som sa potápať bez toho, aby som vírila sediment a okopávala konštrukciu. Prechod z hornej paluby na dolnú a opačne. Na predku lodi sa hrdo pýšil celkom zachovalý guľomet, vau, niečo také som ešte nevidela. Vrak ožíval vďaka húfom malých aj väčších rybiek. Je čas vrátiť späť, máme len blízko ku deko ponoru – i keď Lubino ho má so svojim počítačom už asi istý. Dan zavelil odchod a ide sa. Bezpečnostnú zastávku robíme opodiaľ od brehu, aby sme nezavadzali pri výstupe ostatným potápačom. Vydržať v kľude v hĺbke 5 metrov 3 minúty mi robí celkom dosť problém, keďže ma ešte aj prázdna fľaša nadľahčuje, a more tiež s nami mierne pohupuje. Ešte čakáme na Lubka, kým jemu skončí extra deko. Postupne sa začíname predierať von. Hĺbka je asi 2 metre a čím sa viac blížim ku brehu, tým viac si so mnou more robí čo chce. Až to nevydržím prechod pasážou, kde je voda tak spenená, že nič nevidím sa zachytím o kamenný breh. Tlak vody na mňa začína byť neznesiteľný. Rukami sa pridržiavam ako kliešť, a neviem, kam sa mám pohnúť, neviem a nechcem sa pustiť. Pred očami mám potápača obitého o skaly. Každá prichádzajúca vlna sa mi zdá byť silnejšia. Hyperventilujem, nedokážem normálne dýchať. V tomto momente mi spotreba vzduchu určite narástla o 100%! Automatiku pevne zvieram v ústach, počítač mi naposledy ukazoval 70 barov, na displej cez spenenú vodu vôbec nevidím na vyše mi ho vlny odierajú o skalu. Prichádzajú ďalšie vlny. Nemať kevlarové rukavice, už by som určite mala krvavé dlane od toho ako pevne zvieram kus kameňa. Tá sila mora je neznesiteľná. Keď vlny odchádzajú, dokážem vidieť na breh, všetci tam už sú a kričia na mňa, že sa mám pustiť, ja zasa kričím o pomoc. Naozaj je to len zopár metrov. Neviem sa sústrediť, mám pocit, že bojujem o život a keď sa pustím, že ma more zhltne a ohádže o skaly. Snažím sa skoncentrovať, hádam keby to bolo tak vážne, asi by ma nenechali ostatní v štichu, hneď ako sa odvalí ďalšia vlna a ja už naozaj nemám silu obopínať skalu púšťam sa kopem s plutvami čo najrýchlejšie ako viem, aby som rýchlo unikla a nestihla ma ďalšia vlna zniesť. Len čo to ide natŕčam ruku z plytčiny a nechám sa za pomoci vytiahnuť z vody. Vysilená, nevládzem, Dan mi vyzúva plutvy. Nedokážem lapiť dych, ešte chvíľu dýcham z automatiky, Dan mi ponúka aj svoj Nitrox, tak potom dýcham radšej ten. Parkovisko sa medzičasom vypratalo. Pripadám si akoby som bola práve na pokraji smrti. Preháňam, jasné, teraz to už tak nevidím, ale vtedy to bolo naozaj zlé. Za ten čas, medzi prvým a druhým ponorom sa vlny zmenili na nepoznanie. Keď odchádzame medzi poslednými, vidíme obrovskú práčku, z ktorej sa ešte derú von poslední potápači. Všetci to zvládli bez problémov, len ja som mala trápenie. Základná rada čo som si z tohto ponoru odniesla je, že NIKDY sa už nemôžem vo vlnách držať brehu, je to ešte horšie ako byť pod vodou !!!! Nikdy predtým som niečo podobné nezažila. Obrovská sila mora mi dala riadne zabrať. Chalani to zvládni na  výbornú. Ešte som zabudla spomenúť, že v tento deň sa k nám na  ponor pridal ešte jeden potápač, Škót Jim. Išli sme na vrak, do pre nás chladnej vody. My všetci v sucháčoch a Jim ma mokráč a ešte k tomu short. Mať tak jeho oblek, tak by po mne zostala krvavá zátoka, ako ma tam plieskalo. On našťastie nečelil uviaznutý na sklade vlnám, ale i tak sa z jeho holenných oškretých kostí valila krv.

Um El Faroud

Predposledný ponorový deň sa vydávame na lokalitu neďaleko Dingli Cliffs, kde mohutné skalnaté brehy neumožňujú voľný prístup do vody, až na jednu malú puklinu na ostrove, pomenovanú podľa blízkej jaskyni, Blue Grotto. Ako sa predierame malými cestičkami ku spomínanej pukline, Danovi sa podarí odraziť na aute spätné zrkadlo, respektíve rozbiť ho o vyčnievajúci konár. Smola sa nám chce nalepiť na päty. Po príjazde sa zasa začleníme medzi ostatných potápačov. Dan nám ukáže vstup do vody,  ako sa tu naposledy prehnala búrka, rozbúrené more poohýbalo železné zábradlie. Tam kde sme stáli dnes bola pred dvomi týždňami voda. Zátoka, z ktorej sa vchádzalo do vody bola pokojná, malé vlny mi vôbec neprekážali, navyše, keď tu sme naozaj boli chránený pred otvoreným morom. Ešte malé upozornenie od Dana, že ak netrafíme puklinu, prúd nás odtiahne až smerom do Afriky, najbližší výstup na pevninu je v spomínanej Afrike. Hádam si dali všetci potápačské poistenie, lebo transport vrtuľníkom by bol pekne mastný. Stačí, ak sa bude držať po kope a nestratíme sa. Dany ešte zažartuje, že vrtuľníkom ešte nešiel. „Are You happy?“ Spýtal sa ešte pre istotu Dan. Nenamietala som a nemala som žiadne pochybnosti o tom, že by som do vody nešla. Tu na dne ďalej od pobrežia leží obrovitánsky líbyjský tanker Um El Faroud. Silné prúdy roky dozadu tohto obrovského železného obra rozlomili na dve časti. Inak obľúbený vrak potápačského centra, z ktorého bol aj Dan. Jeden z najnavštevovanejších. Zopár fotiek aj videí z El Farouda som na internete videla, ale živá predstava ma lákala viac. O to viac, že to bol líbyjský tanker, tzn. neobyčajný vrak, kedysi plný ropy, pre ktorú sa dnes hašterí celý svet. Predposledný ponorový deň. Dan nám dáva krátky briefing, na El Farouda pôjdem dva razy, lebo je obrovský a na jeden ponor by sme ho celý prejsť nestihli. Do vody skáčeme z briežku, takýto vstup do vody ma celkom baví. Ide s nami aj Škót Jim. Tento krát radšej stavil na lepšiu bezpečnosť, a dal si dlhý neoprén. Aspoň ho až tak nebudú štípať rany. Breh máme po pravej ruke. V hĺbke asi 7 metrov plávame popri brehu niekoľko minút. Potom sa odkloníme o asi 75 stupňov a plávame do magickej modrej. O niekoľko ďalších minút Dan signalizuje že začneme klesať ku vraku. Ten je ako všetky ostatné v hĺbke asi 30 metrov a je naozaj obrovský! Dôležité je sledovať si deko. Od kedy som sa bála o život sa držím guida ako kliešť, Danovi som pevne v pätách, zatiaľ čo ostatní sa držia niekde obďaleč. Chalani aj preto, že filmujú a Mário preto, že nevládze za nami so svojimi mäkkými plutvami kopať. A Jim, tak ten si ide tak kadejako osobitne. Mário sa už snaží nerozkopávať sediment, Lubo ho na to špeciálne upozorňoval, no aj tak si to ešte bude musieť troška pocvičiť na nejakom ďalšom výlete. Robíme jednoduchú penetráciu, vychádzame presne kde je vrak rozlomený. Úžasné! Ešte sa obtočíme okolo lodného komína a po zhromaždení celej skupiny sa vydávame na cestu späť na breh. Cesta je tak dlhá, že ak niekomu naskočilo deko, už ho tam nemá. Bezpečne vyjdeme na breh, bez komplikácií. Pred desiatkami rokov sa na Blue Grotto podaril miestnemu rybárovi famózny úlovok, ulovil najväčšieho bieleho žraloka, akého sa kedy podarilo podľa záznamov kedy chytiť. Miesta kaviareň je plná vyobrazení tohto morského zabijaka, ako ho mnohí opisujú. Dnes sa už žraloky v Stredozemnom mori takmer nevyskytujú, a už vôbec nie veľké biele žraloky. Myslím, si že aj keby o nich vedci vedeli, radšej by to nechali v tajnosti, aby nešírili paniku. Kávička na slniečku po perfektom ponore je fajn. Kecáme s Jimom o jeho potápaní v Škótsku. Ten jeho akcent je miestami veľmi nezrozumiteľný a on nemá ani najmenšiu snahu rozprávať viac anglickejšie. Pokecali sme si. Je časť vrátiť sa späť do vody. Malý brífing, všetko sa v podstate opakuje, len teraz ideme do vnútra vraku, prejdeme si ho dôkladnejšie.  Skod do vody z briežka a zanoríme sa. Znova plávame popri brehu. Rovnako sa odkloníme a plávame ku vraku v malej hĺbke, až kým nám Dan nedá signál. Čas ubieha a Dan stále nesignalizuje, vidno len modrú. Držím sa Dana ako kliešť, pozerám za seba a snažím sa vyčítať pochybnosti v niekoho očiach. Dan náhle zmení smer. Ideme už hodnú chvíľu. Trajektória rovnaká, ale vrak nikde. Ja ako žena bez chápajúc že strata orientácie je normálna nepanikárim. Len si dávam pozor na spotrebu vzduchu. Náhle Dan začne klesať a mi za ním. Hurá, sme späť na El Faroudovi, aj keď z opačnej strany. Začíname penetráciu. Počítač mi ukazuje 150 barov. Sme v 30 metroch, pozerám na počítač častejšie ako je zvykom. Prechádzame chodbami, zábradliami, palubami, famózne, dokonca si pamätám aj schodisko zo zábradlím z jedného videa, ktoré som videla  predtým na internete. Viditeľnosť je dokonalá, ak nie je rozkopaný sediment. Snažím sa užívať si každý moment. Dan sa pýta na deko, chýba mi do neho už len jedna minúta. Pomaly sa zhromaždíme na hornej palube a vydávame sa na cestu späť na breh. Vzďalujeme sa od Um El Farouda a mierime k brehu. Plávame už hodnú chvíľu a stále nevidíme breh. Dan sa na nás obráti a signalizuje, že máme zostať kde sme. Uposlúchneme, on sa vydá hlbšie smerom rovno o chvíľu je späť, prenasledujeme ho ďalej. Sledujem si vzduchu, ešte mám celkom dosť, veď breh je už blízko. Lubo ma v zápätí predbehne a rýchlymi žabími kopmi dopláva na guidovú úroveň. Posunkami sa mu snaží niečo naznačiť, niečo, čomu ja nerozumiem. Pozriem nad seba, na obrovských vlnách sa hompála náš Dano na hladine. Myslím si, že ho vytiahlo, že nemal dosť olova, to sa občas stáva. Čo ale teraz? Dan sa vynára za ním. Neviem čo sa deje, guid je na hladine, idem aj ja. Vlny sú dosť veľké, už len to sa mi nepáči, mám z nich strach. Keď vystrčím hlavu nad hladinu, neverím vlastným očiam. Vidím len obrovitánske skalnaté bralo o ktoré sa obíjajú vlny.  Dano aj Jim sa vynorili ešte pred nami. Panikárim. Netuším čo sa deje, ako sa dostaneme na breh? Puklinu sme minuli, prúd nás po celý čas ťahal preč! Na skalnatom brale začínaju nervózne pobehovať ľudia. Panikárim, výraz mojej tváre spod masky je jasne čitateľný. Dan si nás poráta a každého skontroluje, či je okej. Vlny sa mi zdajú obrovitánske. Nafúknem si  žaket a oblek čo to najviac ide. Zakvačím sa za ruku Máriovi aj Danovi a spoločne kopeme smerom ku rokline, ktorú sme minuli. Oceľová fľaša, olovo, suchý oblek, ťažké plutvy a do toho vlny ma strašne vyčerpávajú. Na brehu už pobehujú policajti. Sem tam sa otočím, čakám, že pre nás príde záchranný člny. Má pocit, že stále kopeme a vôbec sa neposúvame! Už si predstavujem aj ten vrtuľník, ktorým sa Dano túžil zviesť. Nevidím ho, kde je? Utopil sa? Hotová pohroma. A kde je Jim? Náš guid  Dan je absolútne pokojný. BCD mám tak nafúknuté, že sa mi ťažko dýcha, cez vlny ledva lapám po dychy bez toho, aby som sa nenapila slanej vody. Dávam si do úst automatiku. Nevládzem. Lubo sa mi už tiež stratil z dohľadu! Stále sa otáčam, kde do pekla je ten čln??? Tým ľuďom a policajtom z brehu sa na nás asi dobre pozerá, na čo by pre nás posielali čln. Neviem si predstaviť, žeby toto mal ukopať niekto so slabšou kondíciou. Veď by sa tam utopil! Kopali sme asi 20 minút alebo viac ako o dušu, cez vlny a prúd, ktorý nás ťahal opačne sme sa konečne dostali ku pukline a výstupu na breh. Hyperventulujem po druhý krát. Po druhý krát som si myslela, že bude po mne.

Čo sa stalo?
Po prvom ponore sa zmenil prúd na opačnú stranu. Toto náš guid nepostrehol, alebo zle odhadol aj napriek tomu, že počas druhého ponoru nás „tlačilo“ od vraku. Keď sme sa vracali, prúd nás ťahal preč od pukliny. Matematicky to takto sedí a sedí to aj podľa toho, čo sa stalo. Vďaka tomu, že Dano sa vynoril skôr, nie preto, že mal málo olova, ale preto, že mu došiel vzduch, nám vlastne zachránil život (alebo sa ukrátil o cestu vrtuľníkom). Nerozumiem, prečo po nás neposlali aspoň čln, kopať tak dlho, takú vzdialenosť a v takých vlnách bolo o život. Policajti, ktorí si odchytili Luba keď vychádzal na breh sa ho opýtali, že prečo išiel na ponor, keď videl, že nie sú ideálne podmienky.

Pre niekoho banalita, pre mňa životná skúška. Keď som už kopala z posledných síl na tých vlnách, brala som to ako znamenie, že mám pribrzdiť, alebo to bola naozaj skúška? Alebo som bola len unavená psychicky zo života, ktorý s potápaním nemal nič spoločné, a tým sa môj strach neúmerne znásobil? Ale jedno viem isto, s odstupom času troch mesiacov, by som do tej istej vody bez váhania skočila znova!