Maldivy – prvý krát na safari I. časť

Aj takéto západy slnka boli na Maldivoch k videniu.

MALDIVY - ARI ATOL, MAREC 2014
27. februára – 7. marca 2014
Maldivy – na prvý pohľad taká obyčajná snobská dovolenková destinácia, jedna z najobľúbenejších pre čerstvých novomanželov. Ale čo ak by sa z tejto snobskej destinácie stala jedna z naj lokalít na potápanie? 

Maldivy sa skladajú z viac ako 1190 malých korálových ostrovov,ktoré sú zoskupené do 26 atolov. Obývaných je 200 ostrovov, z toho 105 tvorí dovolenkové rezorty. Obklopené sú bielymi pieskovými plážami a priezračnými lagúnami. Hlavným mestom je Male, kde sa nachádza aj medzinárodné letisko Malé International Airport. Oficiálnym jazykom je divehi, no bezproblémov sa dorozumiete anglicky. Maledivy sú prevažne islamská krajina. Maldivy sú tretím najohrozenejším územím, ktorému hrozí zaplavenie z dôvodu klimatických zmien. Limitovaná vegetácia a limitovaný život na ostrovoch sa sústreďuje prevažne do podmorského prostredia.

Karty osudu sa zamiešali a ja som sa ocitla na zozname pasažierov, ktorý mali na týždeň obsadiť palubu lode Anastasia, ktorá v sprievode svojej potápačskej lode brázdila vody Ari Atolu. Toto by som kľudne nazvala aj mojou prvou expedíciou – prvý krát na safari lodi, prvý krát potápanie na otvorenom mori, prvý týždeň strávený mimo pevniny na vode a takmer pod holým nebom!

ANASTASIA

V stredu som si zbalila potápačský equipment a štvrtok ma čakal posledný deň v práci. Odlet bol ohlásený na desiatu hodinu vo štvrtok večer. Pripravená na veľké dobrodružstvo som naklusala do potápačského centra, odkiaľ časť skupiny vyrážala na letisko Schwechat. Súčasťou zájazdu je aj doktorka, tá vlečie batožinu ako sa na pravú potápačku patrí, ja sa ešte musím tomuto priučiť. Cesta na letisko ubieha pružne, a to aj vďaka lahodnému arménskemu nápoju. V odletovej hale pri check-ine sa k nám pridruží ďalšia časť grupy. Po ceste zjavne tiež holdovali nejakému lahodnému nápoju, len trošku vo väčšej miere, čo neunikne podozrievavým očiam ľuďom za prepážkou Emirates Airlines, ktorými letíme cez Dubai do Male. Pri všetkých tých chválospevoch na tento druh airloninky by mi ani vo sne nenapadlo, že by práve nášho člena vykázali z boardingu, vraj z bezpečnostných dôvodov. Naskytá sa mi otázka, akou hrozbou môže byť už len starší pán, ktorý si vypil, oproti nejakému ruskému pasažierovi, ktorý sa strieska do nemlátom priamo na palube lietadla, a to aj preto, že alkoholické nápoje má for free? Doprosovanie a zaručenie sa za nášho postrádateľného člena neoblomilo nekompromisných zamestnancov emirejts a tak do lietadla nastupujeme v ponurej nálade. Veľká výprava prišla o dôležité pojítko zájazdu.

Predprípava na potápanie medzi veľa rybami.

Let ubieha celkom rýchlo a to aj vďaka tomu, že nás po lietadle „až tak“ nerozhádzali. Mega žiarivá obrazovka ma hneď na začiatku otrávi dlhotrvajúcou reklamou emirejts, ktorú nie je možné výpnúť ani skipnúť. Oceňujem kamerový výhľad z podvozku a zo zobáka lietadla, konečne nejaká zaujímavá vychytávka. Koštovka miestneho vína nám na tvárach vyčaruje kyslý úsmev. Po asi piatich hodinách letu, kedy som asi jednu pätinu času pregemblovala hraním hry si rybičkami na mega teplo vyžarujúcej obrazovke, sa presúvame o tri hodiny dopredu a ocitáme sa v Dubaji, ale len na letisku. Medzipristátie trávime rozpŕchnutý po letisku. V diaľave cez sklenenú fasádu vidieť aj najvyššiu budovu na svete Burj Califu. Všetci sa opätovne stretávame na boardingu, tu k nám priskočia aj Gejsenovci, ktorí si do Dubaja odskočili ešte pred nami na tenisový turnaj s miláčikom Federerom.

Po deviatej hodine miestneho času nastupujeme znova do mega veľkého Boeingu. Lietadlo na Maldivy je už prázdnejšie, aj posádka pôsobí exotickejšie, Slovenku by sme medzi letuškami už asi hľadali márne. Vyfasovala som sedadlo v uličke, uniká mi tak pohľad na panenské ostrovčeky, ktoré poznám z obrázkov googlu, o to bude pre mňa krajší moment, keď vystúpim z lietadla. Päť hodín letu ubehne tiež ku podivu celkom rýchlo. Pri pristávaní si streamujem pohľad zo zobáka lietadla. Pristávacia plocha sa zdá byť celkom malá a naokolo je všade more. Welcome to Maldives bejbe!

Toto je prístavisko pár desiatok metrov od letiskovej haly. V ľavo ešte môžete vidieť vozík na batožinu z letiska.

Len čo vystúpime z lietadla opantá nás teplý vzduch (na Slovensku je v tom čase niečo nad nulou). Víza sú free, ak ste turista a idete na výlet do 30 dní, dávajú pečiatku do pasu. Za kontrolou pri východe z pristávacej haly nás čaká „domorodec“ od ľudí z lode. Je mi horúco, ešteže som si nasúkala vo Viedni na nohy žabky. Oznamuje nám, že kým dopláva naša loď, máme nejakú hodinku času. Ponúkne nám výlet do centra mesta Male aj so sprievodcom. Väčšia časť výpravy nejaví záujem ísť, mňa však ešte poháňa zvedavosť a minimum precestovaných destinácií (oproti ostatným harcovníkom). Pridávam sa ku chalanom, ktorý sú na tom s cestovaním asi podobne ako ja. Vyfasovaný sprievodca nás berie na lodný taxík, cool, takým som ešte nešla. Keď sa loď naplní, vyrážame a prenechávame parkovacie miesto voľné pre prichádzajúci lodný spoj. Ktovie, či majú aj viac liniek.. táto naša nás vezie do centra. Vystúpime v mestskom prístave, kde to dosť páchne po hnilobe. Náš sprievodca nás oboznamuje s programom. Prejdeme si uličky, dom prezidenta, nejaký ten úrad vlády, mešitu a na záver nám zvestuje, že navštívime rybí trh. Ako to vyslovil, nevedela som sa dočkať záverečnej zastávky na trhu s rybami.

Maldives

V meste Male sú malé uličky. Na návšteve je saudský princ, naokolo podľa výzdoby vidno, že ho majú asi radi, pripomína mi to detstvo, keď sme ako deti museli povinne stáť pri ceste a mávať, keď išiel okolo v aute Dubček. Zabudla som spomenúť, že gaisenovci ma upozornili, že pre domácich islamské vierovyznanie by som si mala radšej zahaliť ramená, lebo ma za to môžu zbičovať. Tak chodím po meste zavinutá do šatky. Vonku je asi 30 stupňov, ale dá sa to vydržať. Uličky brázdia motorky, pripomína mi to trošku nejaké thajské mesto, ktoré poznám len z videí. Po uliciach je zástavková výzdoba na počesť sauda. Sprievodca  s prihliadnutím na jeho jazykovú výbavu nám dáva celkom pekný výklad. Najviac nám asi povedal o miestnej mešite. Už si presne nepamätám čo, ale bola veľmi stará a bol tam aj cintorín, ženské náhrobné kamene sa líšili od tých mužských. Po ceste ďalej narážame na zhromaždenie ľudí a zaterasené ulice. Nemôcť pokračovať v plánovanej prehliadke dávame pauzu v miestnych suveníršopoch. Povinne nakúpim štyri kusy maldivských drevených magnetiek, odpadáva mi tak povinnosť venovať sa nákupu suvenírov počas celého pobytu. Hurá. Od sprievodcu sa snažím dostať nejaké info z kulinárskej oblasti. Z odpovedí som šokovaná, na Maldivoch neexistuje street food a ich obľúbená polievka je tuniaková (na postup prípravy tejto miestnej špeciality som sa zo zvedavosti opýtala, tuniaková polievka mi fakt nešla do hlavy, akoby asi tak mohla vyzerať, chutiť, či je to niečo podobné ako haláslé..? nie je. Je to vraj surový tuniak hodený do vriacej vody so soľou, bez ďalšieho korenia, bez žiadnej zeleniny, len tak, tuniak vo vode...). Uf...trošku ma zamrazí, predstava pobytu v krajine, kde nemajú vypestovanú lásku k jedlu ma desí. Dotazujem sa návštevy rybárskeho trhu, avšak na ceste nám stoja policajné záterasy. K trhu sa niet ako dostať.

Pre absenciu voľného času sa vraciame späť na lodnú zastávku a necháme sa prepraviť ku letisku, kde čaká zvyšná časť grupy. Tíško dúfame, že ich ešte nenalodili. A veruže nie. Na mieste ešte skysneme nejakú tú hodinku. Čas trávime kávičkovaním a naháňaním našej uvítacej spojky, ktorá nás za každým uisťuje, že loď by mala každú chvíľu doraziť. V miestom thajskom fastfoode pre dostatok času a nedostatok potravy robíme útok na tom-yum polievku. Prvý si ju dáva Martin, na prvý pohľad to neodhadne a dosype si tam ešte čili. Takúto pálivú polievku som ešte nikdy nejedla, a to som do tej svojej čili navyše nepridávala. Poťažmo a pomaly si vychutnávam každý pálivý glg. 

Slnko začína zapadať keď k nám dobehne naša spojka a oznámi nám, že naša loď už prišla. Všetci sa v húfe presunieme o pár desiatok metrov ďalej od letiskovej haly a čakáme na nalodenie, loď  príde nakoniec až po desiatich minútach. Slnko už úplne zapadlo a z pristavenej lode k nám (resp. ku mne) priskočí malý copatý tmavý chalaň, ktorý sa predstaví ako Hasan, náš guid. Samozrejme sa nezabudne ospravedlniť, za to že sme museli tak dlho čakať. O chvíľu sme už aj s našou batožinou nalodený a vezieme sa k veľkej lodi, kde budeme počas celého týždňa prebývať. Na špici lode stojí náš malý copatý guid Hasan a fajčí cigu.Začnem s ním trošku  konverzovať, celkom som zvedavá na potápanie. Asi po pár sekundách z neho vypadne, že podľa informácií, ktoré mal, sme mali byť skupina Rusov. Na Slovač asi nebol chalaň pripravený, od okamihu, kedy to zistil zostal trošku vyšokovaný. Páčim z neho dôležité info. Pri jeho lámavej angličtine mi srdce poskočí, keď povie manta, hammerhead, whale shark. Tak veľaááá ? Na posledné dva živočíchy nám musí priať šťastena, ale mne stačí aj tá manta !

6.00 a.m. - prístav Maldives - dobré ránko :)

Keď dorazíme na loď, čaká nás ostatná posádka s welcome drinkom, povedia nám čo a ako, a my sa s chuťou po nekonečnom čakaní napijeme drinku, z ktorého sa nakoniec vykľuje zmiešanina červeného a oranžového sanquick džúsu s kondenzovanou čerešničkou na ozdobu. Po dúšku alkoholu ani stopy. Darmo sa čudujeme, veď sme v islamskej krajine. Po uvítaní sa dožadujeme večere, čo zjavne nečakali, preto jej príprava trvala viac ako dve hodiny. Za ten čas sme si stihli vybaliť potápačský equipment do bedničiek a poobsadzovať kajuty. Ja obývam kajutu na konci spodnej paluby s mojou buddynkou doktorkou. Kajuta je veliká a má aj vlastnú kúpeľku a WC. Ani v Paríži v hoteli som nemala taký komfort ako tu. Ale čo tam po kajute, večer chcem spať vonku, pod holým nebom ! Moja prvá noc strávená pod holým nebom a ešte k tomu na vode!

Spanie na opaľovacom matraci moc pohodlné nebolo, a ani ten fučiaci vietor, ešte že nepršalo a bolo teplo. Ráno o šiestej otváram oči. Nebol to len sen, som naozaj na lodi a na Maldivoch! Vonku práve svitá a slnko je ešte za oblakmi. Ranná pokojná hladina prístavu s hŕstkou lodí pôsobí harmonicky. Neviem sa dočkať prvého ponoru.

Prístav v ktorom sme kotvili hneď zo skorého rána.

Po rannej káve asi o ôsmej vyrážame na prvý check-dive. Naskakujeme do našej potápačskej lode a smerujeme asi päť minút od prístavu k podvodnému útesu. Počas jazdy na seba ledva navlečiem svoj päťkový neoprén. V duchu sa upokojujem, že sa zmenšil pôsobením tlaku pri potápaní :D More je kľudné a tak nás počas presunu ani nehádže. Ozaj, máme dvoch guidov, malého vlasatého Hasana a dlhého malajziského Kamela. Hasan je náš vodca. Na tabuľu načmáral plán ponoru. Príliš otázok ohľadom našich predchádzajúcich skúseností s potápaním nám nedávali, možno si naštudovali papiere, ktoré sme večer po príchode na lodi vyplnili. Jedine Lipo sa priznáva Kamelovi, že moc toho napotápaného nemá, tak si z neho spraví hneď osobného guida. Ja som jasnačka s doktorkou, ako inak! Jej nový neoprén jej sekne, má červený SCUBAPRO trojkový. S mojím modrým "tesným" SCUBAPRO sa tak dopĺňame. 

Výhľad na našu obytnú loď z potápačskej lode.

Po naskákaní do vody sa zanoríme k útesu. Hneď ako sklopím zrak zbadám čiernocípeho útesového žraloka. Môj prvý ozajstný žralok! Viditeľnosť je dosť dobrá. Prúd nás nesie pozdĺž reefu. Nie som vôbec zvyknutá na prúdy. Vo svojom živote som ozajstný prúd zažila len jeden, a to bolo doma na Váhu, pánečeku, to som vtedy hromžila, keď som proti nemu kopala snažiac sa nestratiť z očí Dušana. Ale tento prúdik bol menší a príjemnejší a nemusela som kopkať proti nemu. Pár jedincov na čele s Kamalom sa  pristaví vyššie pri diere v reefe. Nemám rada tlačenice, tak si počkám, kým sa to tam troška vyľudní. Keď sa už všetci dokochajú, Martin dáva signál, že v diere je niečo, čo sa mi oplatí vidieť, tak dokopkám hore a naozaj. V diere si hovie velikánska želva ! Páni, takú som ešte nikdy nevidela (teda videla som len jednu jedinú z diaľky v Mexiku pri ponore na Cozumeli, čo sa mi moc nerátalo). Pekne si tam hovie panička jedna. Žralok, korytnačka... hmm čo ďalej? Zrazu Kamel zastal pri reefe a na niečo mieri ukazovátkom, úúú, čo to asi tak bude, z diaľky nič nevidím. Keď sa tam dokopkám, svoju ukazovaciu anténku má namierenú na piďi krpatého nudibranča. Kuknem na Martina, he, a začnem sa trochu rehniť, že chalaň sa do môjho vkusu týmto slimačím zjavom teda moc netrafil. Ako Martin hovorí, ani on do lesa nechodí hľadať mravce. :D Po dákych štyridsiatich minútach Hasan vystrelením deko bójky signalizuje ukončenie ponoru. Pekný ponor na KURUMBA HOUSE REEF – môže byť.

Po ponore sa vraciame späť na Anastasiu (meno našej obývacej lode). Čakajú nás raňajky: vajcia, párok, palacinky a dáke toasty a ovocie. Sem tam započuť dáky „pičung“ ale ja ako vajcožrút sa nesťažujem. Dokonca aj tie párky, ktoré sú bohvie z čoho mi chutia. A o palacinkách ani nehovorím.

Po raňajkách opúšťame prístav a smerujeme na vzdialenejšiu potápačskú lokalitu RASDHOO MADIVARU. Prvý deň potápania máme pre dlhú preplavbu naplánované len dva ponory. Ďalší je popoludní. Z nedostatku spánku a časového posunu som vyčerpaná. Navyše, začínam cítiť neznesiteľnú bolesť v pravom uchu. Nakoniec je bolesť tak silná, že si od LIPA, ktorý má celú zásobu ibáčov, jeden veľký vypýtam a presúvam sa na odpočinok do kajuty. Po pár hodinách spánku a požití veľkého ibáča sa mi bolesť ucha z veľkej časti vytratila. Loď už kotví na plánovanom mieste a my sa znova presúvame na potápačskú loď, ktorá nás vezme priamo na miesto ponoru.

Po prvom check-dive som zhodnotila, že by bolo veľkým utrpením každý ponor sa tesnať do „scvrknutého“ neoprénu. Tak som si od doktorky vyžobronila jej super neoprénovú kožku, ktorú mi bez zaváhania požičala, Erikita, tá je pripravená na všetko, má všetko! Kožka mi skoro sedí ako uliata a kebyže mám môj hrudný kôš trošku objemnejší, tak by to bolo dokonalé :D S buddynkou sa na svoj druhý ponor vyzbrojíme, na nohy si upevňujeme nože, ako správne ninja ženy :D Ešte nám Martin na súši predvádza správne manévrovanie s cievkou na deko-bójke, máme ju v pláne vypustiť. Zatiaľ som to skúšala iba raz, a to bolo na Guláške, kde sa mi to vôbec nepodarilo, čo som pripisovala polozmrznutým prstom zo štvorstupňovej vody.

Hasan znova kreslí na tabuľu plán ponoru a oboznamuje nás so smerom prúdov a smerom nášho ponoru. Podľa briefingu sa zanoríme a necháme sa niesť prúdom. Pripravený naskáčame do vody a zanoríme sa. Prúd je na moje chabé morské skúsenosti dosť silný. Hasan totiž nejde s prúdom, ako nám avizoval na briefingu, ale pustil sa proti nemu. Podľa vzoru Martina vyťahujeme s buddynkou reefové háky a zahákujeme sa o kameň. Musím dávať bacha, aby som sa nezahákla o nejaký mäkký koral. Erika je zaháknutá tesne pri mne a ukazuje smerom na môj hák. Neviem, kam tým mieri, až kým sa lepšie nezahľadím, zahákla som sa totiž v tesnej blízkosti scorpion fisha. Boha, tá ryba sa vie teda dobre zamaskovať! Po chvíli sa odhákneme a kopaním proti prúdu sa dostávame aj za zákutia, kde ten prúd nie je až taký silný. Vidíme kopu žralokov, bielocípich, bielocípich útesových, šedých útesových, je ich tam naozaj hodne ! Nádhera. Na konci ponoru ešte všetci chvíľu visíme zaháknutý v silnom prúde, kde je kopa rýb a žralokov! Je to ako v živom kine, úžasné! Keď je čas ísť von, s buddynkou si signalizujeme, že ideme vystreliť deko-bójky. Potom, čo ju vytiahnem z pytlíka, snažím sa črevo bójky nafúknuť cez oktopus. Moc sa mi to nedarí, bójka je dlhá a neslušne sa mi skrúca. Snažím sa korigovať si hĺbku, aby som neprekročila päť metrov. Keď sa mi podarí črevo napustiť vzduchom, pevne uchopená cievka v mojich rukách ma spolu s bójkou vytiahne takmer nad hladinu! Hanba. Dva mačky sa na nás pekne zabávajú, neverili by ste, ale Tysonov smiech je počuť aj pod vodou. Erika počas svojej manipulácie pre zmenu cievku úplne pustí z ruky a tá sa je skotúľa až dokým môže. Ešteže od našich manévrov nezávisel ľudský život, na hanbu sveta toto :D

...pokračovanie čoskoro