Brusel ma vážne prekvapil

februára 09, 2014

Brusel ma vážne prekvapil

Nemo 33 je najhlbší bazén na svete. Bol postavený belgickým expertom na potápanie Johnom Beernaertsom. Bazén bol otvorený v roku 2004 a nájdete ho v Bruseli, v Belgicku. Teplota vody v bazéne má krásnych 30 stupňov. Na zaplnenie bazénové tunela bolo použitých 2.5 milióna litrov sladkej vody. Bazén našiel široké využitie, okrem výcviku rekreačného, vojenského a záchranného potápania sa využíva aj na filmové a reklamné účely a stal sa aj povinnou zastávkou nejedného potápačského nadšenca.

Bazén sa skladná z niekoľkých častí. Jeho štvorcový tvar si môžeme pomyselne "rozkrájať" na štyri rovnaké časti, prvú časť tvorí akási fitness zóna so stacionárnymi bicyklami ponorenými pod vodou, kde sa predcvičuje niečo ako podvodný spinning. Ďalšiu časť po pravej ruke tvorí plytká časť, kde je hĺbka 5 metrov. Hneď za ňou je tzn. šnorchlovacia časť, a na ľavo sa nachádza hlavná časť, hlboký tunel, ktorý je v hĺbke 10 metrov spojený priechodom s asi troma "plavárňovými kavernami" (tam si môžete napríklad nasimulovať aké to je vynoriť sa počas ponoru v cenotoch v jednej z jaskýň). Steny bazéna sú okrášlené oknami, z ktorých sa vám poskytne výhľad do vstupných priestorov Nema, ktorých súčasťou je aj reštaurácia. Toto sa mi páčilo, bolo to cool zízať na ľudí na súši z pod vody.

Brusel: Hlavné námestie.

Výlet do Bruselu som nikdy neplánovala. A dokonca po minuloročných ohlasoch z potápania v najhlbšom bazéne mi neprišlo nijako potrebné, túto zastávku absolvovať. No osud je mocný čarodej, a tak som sa nakoniec pripojila ku mini skupinke super ľudí, kde nechýbala ani moja šialená buddinka z Mexika, doktorka. Dokonca ani v deň odletu som nebola celkom precitnutá, že tam nakoniec idem. Leteli sme v piatok ráno. Na deň voľna som sa celkom tešila a nevadilo mi ani skoré vstávanie akoby som išla normálne do práce. Do kabínkového kufra som nahádzala nezbytné veci, akými sú počítač, malovátka, oblečenie, fén na vlasy, žehlička (na vlasy). Veľkoobjemovú kozmetiku som pre predpisy nechala doma. Celkom sa mi pozdávalo, že sme si nemuseli teperiť potápačskú výstroj. Stačil len počítač a ABC-čko, ostatné veci na potápanie sme vyfasovali v Nemovi. Leteli sme Ryanairom tu z Bratislavy, takže ani cesta na letisko nebola nijako komplikovaná, vzhľadom na ľahkosť batožiny som sa rozhodlo prepraviť sa na letisko hromadnou dopravou. Konečne som aj ja po dlhom čase zažila blahodárny pocit, kedy idú ostatní do práce a ja si fičím niekam na predĺžený víkend.

Brusel: zlatá ulička venovaná len reštauráciám.

S pocitom „neviem čo ma čaká“ som sadla na šesťdesiatjednotku a nechala som sa odviezť na letisko. Na konečnú zastávku letiska sa autobus skoro vyprázdnil a po vystúpení z busu som hneď narazila na doktorku, ktorá sa viezla rovnakým spojom so mnou, len akosi sme boli obe mimo, keď sme sa vnútri nevideli :D Po krátkom čase dorazil aj zvyšok zájazdu, hlavný šéf Martin s teenagerom Danielom a jeden otec s jedným synom, s rovnakým menom a neprehliadnuteľnou genetickou podobou na samých seba. Eri (doktorka) ešte trochu čachrovala so svojou nacpatou preplnenou batožinou, ale na túto diagnózu som si už privykla z Mexika a je to celkom cool, lebo Erika má všetko!

Brusel: banánové pivo.

Povinnou kontrolou batožiny sme prešli všetci bez problémov a tak sme mali dostatok času na spoznávacie posedenie pri káve, vode a víne v letiskovej kaviarni. Ešte som do práce poslala kolegyni inštrukcie a nezabudla som sa pochvastať mojimi vínovými raňajkami. Ryanair konečne upravil svoje prepravné podmienky dovolil nám cestovať s dvoma kusmi príručnej batožiny. Dokonca už ani neplatil bývalý mhádečkový štýl, keď ste si obsadili miesto v lietadle kde ste chceli. Chvalabohu, lebo stačilo pár krát keď som bola svedkom ako sa "slovač" tlačila pri boardingu len aby boli prví, div že neprevalili prepážku, národnú hanbu sme si robili po všetkých európskych letiskách. Teraz sme mali miesto na sedenie vyrazené priamo na letenke.

Opúšťame studenú a chladnú Bratislavu. Po ani nie dvoch hodinách príjemného letu s doplatením si pitného režimu z Južnej Afriky dorazíme do upršaného Bruselu. Pre absenciu raňajok dávame na zahryznutie croassainty a kvalitnú kávu a ešte aj belgickú waflu - so zmrzlinou, nedalo sa odolať, veľmi pekne tento kus cesta vonia.

Brusel: pravé belgické wafle.

Martin ako hlavný vodca výpravy zistí kde nám stojí taxík. Prileteli sme na letisko Charleroi mimo Bruselu, kam lieta Ryanair (alebo LEN Ryanair). Čaká nás ešte nejaká hodinka cesty do centra, kde je náš hotel. Nastupujeme do veľkého taxíka, ktorého vodič je „arabák“. Taxík je deväť miestny, aj s vodičom. Nás je len šesť. Arabák trvá na povinnom príplatku za ďalších „imaginárnych“ členov, čo odmietame. Tak čakáme, kým sa taxík naplní. Čakáme... a čakáme... Arabák stojí vonku a oslovuje okoloidúcich na odvoz. No asi aj keď má na sebe sako, jeho arogantný výraz a neľudská honba za povinným ziskom každého odrádza. Tak sa nasierame mi a bez udania dôvodu po dvadsiatich minútach čakania berieme taxík zo zadnej rady. Šofér je oveľa príjemnejší človek čiernej pleti pôvodom z Konga. Po dohode nás odvezie až priamo k hotelu a Martin s ním dohodne ešte aj nedeľný skorý ranný odvoz na letisko.

Brusel: menu za 10 eur: steačik s belgickými hranolkami a korenenou omáčkou.

Počas cesty do hotela nie je moc čo obdivovať, ideme po diaľnici a je sychravo. Aj keď dorazíme do mesta, výhľad z okna taxíka vo mne zatiaľ nevyvoláva žiadne dojmy. Navigácia nás zavedie až k hotelu. Ten je poblíž vlakovej stanice obkolopený zrkadlovými budovami a jednou menšou záhradou, ktorú bruselčania prehnane nazývajú botanickou. Sme takmer v centre, čo je super. Už sa tešíme na našu prvú prechádzku.

Brusel: bicykle nesmú chýbať.

Hotel je fajn, čistý, pekný Best Western. Všetky tri izby máme na rovnakom poschodí, na prvom. Izbu zdieľam s doktorkou. Výhľad z hotelového okna nie je nič moc, vidíme na cestu a na policajnú stanicu (aspoň sa môžeme cítiť bezpečne). Izba je zato priestranná s celkom veľkou kúpeľňou. Minibar je chvalabohu zamknutý, máme aj kanvicu s instantnou kávou a čajom darjeeling. Kávu si hneď vyvaríme, kofeínové osvieženie nám príde vhod. Po dohode sa stretávame o pár minút na recepcii, ide sa do mesta, na jedlo! Ešte si na recepcii vypýtame mapu, aby sme mali obraz, ktorým smerom treba ísť.

1. deň v Bruseli
Po asi desiatich minútach rezkej chôdze dorazíme do mesta. Všade cítiť sladkú vôňu wafiel. Mňam. Sme hladní. Martin aj Erika už v Bruseli boli, ja som cikajúceho chlapca nevidela a Daniel tiež nie, tak zamierime rovno k nemu. Priznám sa, že o tom, že Brusel sa spája s postavičkou cikajúceho chlapca som nemala ani poňatia. Ja som si ho pomýlila s morskou pannou, čo je v Kodani. O to som bola viac prekvapená, aký je krpatý. Okolo neho bol veľký zhluk turistov, niečo ako pri Mone Líze v Louvri, btw: tá je tiež v pomere skutočnosti a predstavy asi rovnako malá ako tento "čúrajúci chalaň".

Manneken Pis: cikajúci chlapec.

Uličky Bruselského centra sú krásne, vôňa waflí a gazilión čokoládovní sa do tohto prostredia úplne hodí. A to nevravím o tých krčmičkách. Dávame jednu waflu pre všetkých. Vyberáme jahodovo - banánovú so šľahačkou. Cena je nekresťastkých päť a pol eura za túto sladkú vec. Šérujeme si ju všetci, na ochutnávku to stačí, ešte máme v pláne jedlo. Pitný režim máme zanedbaný, tak sadáme do krčmičku u ružového slona na ochutnávku pravých belgických pív. Z ponuky si vyberáme koštovku z veľa druhov. Svetlé, tmavé, ovocné, kvasné, silné. Mne chutí najviac KWAK, to je tmavé kvasné. Ostatní si tiež našli favorita. Keď dopijeme všetky poháriky, dáme ešte nejaké ovocné, na príchuti sa nevieme dohodnúť, vyberáme si nakoniec to najexotickejšie, banánové pivo. A chutilo asi aj tak, ako to znie. Zle :) Ešte trochu poobťažujeme čašníčku zisťovaním miesta jej pôvodu, aby sme si urobili ako – taký obraz o pracovnej sile v Bruseli, už si nepamätám, či to bola Polka alebo Rumunka, ale Belgičanka to nebola určite.

Belgické wafle a pivo máme odškrtnuté. Ide sa na jedlo, prechádzka uličkami je príjemná, sadáme do malej reštaurácie s barokovým anjelom menom Raphael. Dávame čerešňové pivo, steaky s hranolkami a mušle.

Po jedle je čas pobrať sa späť do hotela a zobrať si veci a odškrtnúť si hlavný program – ponor v Nemovi. Je asi päť hodín popoludní a pri overovacom hovore Martinovi povedia, že dnes je v Nemovi "nátresk" a do programu sa pre tento deň už nezmestíme. Tak si to prehadzujeme na ďalší deň ráno na desiatu.

Brusel: ak máte radi mušle a morské dobroty, v Bruseli ste rozhodne na dobrom mieste!!!

Pre nečakanú zmenu programu si dávame pol hodinku šlofíka a vyrážame do mesta všetci spolu. Cestou sa zastavíme aj bruselskom Notre Dame (St. Michael & St. Gudula Cathedral Tower) a pozrieme si ho aj z vnútra. Cez uličky sa dostaneme aj na krásne námestie Grand Plaza, pokračujeme cez uličky a ešte raz k cikajúcemu chlapcovi. Na pivko zapadneme do autentického pivového pubu. Trošku sa zohrejeme pri sálajúcom ohni z pece, ktorý mi svojou vysokou teplotou opaľuje líce. Dávam si pivo z dennej ponuky, tmavý Carolus. Doktorka skúša sladký horúci kávový likér so šľahačkou. Ja mám tiež deficit kávy, ale na šľahačkové veci práve nemám chuť. Práve začína olympiáda a tak si môžeme aspoň takto príjemne vychutnať pohľad na našich vlajkonosičov, pri pive z krčmičky v Bruseli. Po krčmovej zastávke pokračujeme v nočnej prechádzke mestom. Martin mieri do zlatej uličky. Nie, nie, ulička nie je zo zlata, ale na tanieroch servírujú zlato v "pažrútskom" ponímaní. Ulička je plná reštaurácií z vonku prestretými stolmi, s čerstvou ponukou morských plodov a rýb a s otravnými ľudskými vábičmi, v podobe počernejších čašníkov. Vyzerá to famózne, po toľkom chodení sme vyhladnutí, tak sadáme do jednej z nich. Na odporúčanie čašníka si dávame výber so všetkého pre všetkých. Na jedlo čakáme vyše pol hodiny, no a čo nám prinesú na stôl nám vyráža dych, pokojne by sa k nám mohli pridať ďalší dvaja, je toho naozaj dosť. Homár, mušle, pečené ryby, mäsko, zelenina, paela. Tomu sa hovorí obžerstvo.

Brusel: mobilné wafle, tie sa dostanú všade!

Po tučnej večeri nás čaká chvalabohu dlhá pešia cesta do hotela, taká prechádzka padne dobre po takej chutnej večeri. Pár minút od hotela ešte zapadneme v miestnom bare so živou kapelou. Prepitá pivom si dávam radšej martini. Pri fajčiarskej prestávke pozorujeme, ako sa mladá Belgičanka so svojím oplíkom zasekla na gumový kužel. Zúfalej dievčine aj napriek asi značnému promile ponúkam pomoc v podobe vkliesnenia auta z tejto ošemetnej polohy. Sadám za volant, chvíľu študujem shell páku, či dať spiatočku alebo to len vyseknúť, volím druhú možnosť a zadarí sa na prvý krát. Gumový kužeľ našťastie len silno obtrel kapotu. Dievčina je vyslobodená a s hlbokou vďakou odchádza na svojom modrom tátošovi.

Brusel: také klasické európske hlavné mesto.

Opúšťame miestny bar a mierime do hotela. Ešte sa stavíme vo večierke, predavač je mladý usmievavý Ind, ja kupujem dijónsku horčicu, zíde sa k mäsovej špecialite od Martina čo skrývame na izbe, stojí len euro tridsať, hmmm dobrý deal, hovorím si, na to že sme v Bruseli. Tuna hľa chlapci počas čakania vonku spozorujú v uličke za hotelom svietiace výklady. Vyberieme sa k prvému žiariacemu oknu. V okne v erotickom podsvietení stojí prsnatá černoška, sporo odetá. Tak toto sme nečakali, výkladovú prostitúciu priamo v Bruseli a rovno za naším hotelom, neďaleko od policajnej stanice! Tých okien je tam oveľa viac, v každom je nejaká čierna žena. Dokonca niektoré majú aj zastreté, čo asi značí, je práve sa venujú zákazníkovi. Jedna si zabudla aj svoje sado-mäso nástroje - bičíky vo výkľade. Doktorka hodnotí, že zopár z nich vyzerá ako preoperovaný muž. Dominik schytí odvahu a chce si túto parádu odfotiť. Keď však stlačí spúšť, sporoodetá černoška z výkladu sa za ním prirúti na ulicu, takmer holá a bosá dobehne aj jej kolegyňa z opodiaľ. Asi aj nejakí pasáci priskočili. Kričia, aby tú fotku ivymazal, svojim tučným čiernym prstom s dlhým nechtom sa mu vyhráža, nech sa to viac neopakuje. Uf uf, to bolo len ofúz, už som myslela, že sa vyrúti celé čierno geto a nás dobije. Na hlbšie skúmanie štvrte za hotelom sa už radšej nedávame a tak sa vraciame do bezpečia hotela a večer ešte zakončíme na recepcii pri pohári vína /piva, ráno nás čaká Nemo 33.

Brusel: námestíčko.

2.deň v Bruseli
Skoré ranné vstávania na potápačských akciách dávajú zabrať, a ak ste to ešte nezažili, vyskúšajte!!! Rezervácia v Nemovi nepustila, o desiatej sme tam mali byť. Budíček sme mali nastavený na krásnu pol ôsmu. Na recepcii sme sa stretávali o pol deviatej. Nahádzali sme uteráky a nezbytnosti do tašiek a vyrazili sme. Chalani večer detailne študovali mapy papierové aj internetové, celkom dobre to vychádzalo, od nás šla do Nema rovno električka č. 4, tak sme sa tam nemuseli teperiť veľkým drahým taxíkom. Rada skúšam „mhádečku“ veľkomiest, potom to môžem porovnávať s tou našou (ha-ha). Električka stála v podzemí, asi 5 minút od nášho hotela. Rovno po ruke bol aj Starbucks, pri čakaní na spoj sme si šmakovali na čerstvom croassainte (na ukľudnenie žalúdku) a popíjali sme horúcu kávu. Lístok na jednu jazdu stojí v Bruseli 2,10 eura.

Brusel: na druhý deň prišli na program aj ustrice, moje prvé.

Po nastúpení si chytáme miesta na sedenie. Električka ide stále v podzemí a napĺňa sa pasažiermi prevažne neeurópskeho pôvodu. Dokonca priamo pred nami sedí černoška, vyzerá úplne ako jedná z tých, ktoré sme večer predtým videli „vo výklade“. Po dlhšom čase vyjdeme na svetlo a trasa električky vedie cez akési bruselské predmestie. Až na konečnú zastávku obdivujeme miestnu architektúru.

NEMO 33 - v tejto budove sa nachádza bazén s hĺbkou 34,5 metra.

Keď vystúpime, nepríjemne na nás prší a je nepríjemne veterno. Z diaľky už vidíme neatraktívnu budovu, v ktorej sa skrýva mega atrakcia – najhlbší bazén na svete NEMO 33 (ktorý čoskoro predbehnú Taliani, keď v Padove otvoria najhlbší bazén, ktorý má mať údajne 40 metrov, z toho mi vychádza, že ešte sa pár mesiacov môžem pýšiť, že som potápala v najhlbšom bazéne na svete).

NEMO 33: reštaurácia s barom, za barom sú rovno okná do bazéna.

Za vstupnými sklenenými dverami vojdeme do otvoreného priestoru, ktorého súčasťou okrem pokladne je aj veľká reštaurácia s barom a okami „vytesanými“ do bazéna. Rýchlo vybavíme formality, okukáme bazénový výhľad z okien a hor sa do rady. Keď udrie akýsi gong, vpustia nás a ešte ďaľších nadšencov cez železnú mrežu ku šatniam, je tam nastavený taký väzenský režim. Do šatne nás nasledujú postaršie dámy, ktoré nám úslužne zaasistujú pri uzatváraní skrinky na 50 centov. Ešte sa vyteším, že máme v šatni aj fény na vlasy. Zhodíme odevy, berieme počítač a masku a mašírujeme k bazénu. Chalani už medzitým študujú pokyny na tabuli. Prvý dojem z bazénu je taký nijaký. Vyzerá to, ako na malej plavárni. Vo vode sa už na podvodné spinningové bicykle usádza bruselská seniorská elita. Ku nám priskočí mladý chlan a anglicky nám vysvetlí pokyny k potápaniu. Veci si chystáme sami, majú ich prehľadne naukladané v okolí bazéna. Po zmontovaní výstroja ho ešte necháme ležať na brehu. Berieme len počítač, plutvy a masku. Prvých desať minút musíme povinne zabiť šnorchlovaním v šnorchlovacej časti bazéna, také sú predpisy. S mojim chabým pokusom o tzv. freediving zisťujem, že som na tom dosť zle s výdržou dychu.

NEMO 33: Presne takto to vyzeralo pri zostupe, keď boli na dne bublajúci potápači.

Keď odznie gong, nahodíme výstroj a prechádzame do časti s podvodným tunelom. Keďže sme sa trochu šuchtali, pri klesaní mi vo výhľade na dno zavadzajú bubliny potápačov, čo sú pod nami. Snažím sa o kontrolovaný zostup. Keď dorazíme na dno, už si tam hovie Martin s Danielom. Usadíme sa všetci do pomyselného kruhu, v strede bazéna je akýsi nápis a veľká modrá hviezda. Meriam si hĺbku, počítač mi ukazuje čudné čísla, na čo ma Martin posunkami upozorňuje, ale samozrejme, toto podvodné dorozumievanie väčšinou nikdy nepochopím. :D Bazén má mať 34,5 metra (nie 33, ako si môže niekto myslieť). A mne ukazuje rovných 35 metrov. Ešte pár minút si vychutnávame hĺbkové opojenie. Na Slovensku sa toto zažiť nedá, voda je tam síce hlboká, ale brrr, studená. A toto bolo naozaj príjemné. Pomaly začneme výstup hore. Volím pozvoľný krúživý výstup popri stenách tunela, ako sme robili v cenote PIT, doktorka ma nasleduje. Martin sa na nás potom dobre zabával, že sme boli smiešne ako také gupky :D

NEMO 33 - pohľad z dna tunela.

V desiatich metroch je prieplav medzi šnorchlovacou časťou a tunelom, kde sa v strede nachádzajú „plavárňové kaverny.“ Ešte sa tam motkáme, zastavíme sa aj pri oknách do vstupných priestorov a reštaurácie. Pri pokladnici je poriadny nátresk. Kývam ľuďom, hehe, je to zábavné, aj malé dievčatko sa teší, že nám môže zakývať. Dokonca k oknu pribehuje človek ázijského typu, ktorý so svojou rodinou práve vedie live hovor s obrazom a ukazuje nás na mobile :D kývam cudzím ľuďom, v neviem ktorej časti zemegule ako divá. Zábavné, cítim sa ako opička v zoo. Ešte sa trošku povyškierame do kamery nad barom. V podstate, ponor je na konci, už sa tam viac nedá čo robiť. Po 36 minútach vychádzame z vody. Som prehnane nadšená. Páčilo sa mi to. Ale musím uznať, že jeden ponor v Nemovi je akurát.

Hlavný program zájazdu sa naplnil a my sme si už len vychutnávali prechádzky mestom, jedlo, víno, pivo. Na druhý deň sme sa v skorých ranných hodinách, po prebdenej noci pobrali s našim čiernym taxikárom z Konga na letisko. Výlet to bol fajnový a môj potápačský denníček sa rozrástol o novú potápačskú destináciu. Za rok a pol čo potápam, si tak na zoznam pripisujem Belgicko. I am happy!!!