Prvý ponor v riečnom Váhu

11/1/204

Je január, prvý ponor v novom roku už mám za sebou, odohral sa pred pár dňami na dunajskom ramene na Bodíkoch, pri veľkom diele Gabčíkovo. Lokalita vyzerala nádejne, no nakoniec však vzišla ako pohrebisko smetí, mrtvých rybičiek a so zdochnutou mačkou pri brehu. Okrem stromu plného ostriežov tam k videniu nebolo moc čo, aj keď viditeľnosť bola dosť slušná. Zima stále neprichádza a mrazy nás zatiaľ obchádzajú, sem tam vykukne aj slnko. Teplota vody klesla už celoplošne pod 5 stupňov, no aj tak sa sem tam nájde odvážlivec v mokrom obleku, tak tomu bolo aj dnes, na Váhu.

Je sobota, ráno s nechuťou posúvam budík, po večernej žúrke ešte nutne potrebujem predĺžiť odpočinok. Pomyslenie na to, že nemám nič nachystané ma vyháňa z postele ešte skôr, ako sa snový zabijak ozve znova. Do veľkej tašky balím všetko čo potrebujem a pridám ešte pár vecí, ktoré by sa mohli zísť. Ešte stíham aj rannú kávu, môj každodenný životabudič. S jedlom si hlavu nerobím, rýchlo schmatnem ešte dva sójové suky a o trištvrte na deväť vyrážam z domu. Na stretko o deviatej dorážam asi dve minúty po, všetci sú ready, prihodím si veci do veľkého bieleho auta a vyrážame, smer Piešťany. Cesta ubehne pomerne rýchlo, počas konverzácie s nováčikom (zároveň mojou obeťou a spoluzáchrancom na rescue kurze) stihnem prebádať jeho potápačské úmysly na nadchádzajúce pokurzové obdobie.

Piešťanský sklenný most a jeho betónové piliére, pod ktorými sme potápali.

Na miesto činu dorážame niekedy o desiatej, parkujeme na strane kúpeľného ostrova, priamo pri sklennom moste. Ešte hodím do žalúdka sójový suk, nech mám dosť energie na ponor. Váh vyzerá oveľa menej hrozitánskejšie ako náš bratislavský Dunaj. Z auta vyhádžeme veci, zmontujeme si a pripravíme výstroj. Vonku je dosť chladno, čo neteší nášho mokrého parťáka. Niečo pred pol jedenástou doráža aj Leso, zaparkuje obďaleč. Začneme sa súkať do našich odevov. Pre miestnych obyvateľov sme sa stali sobotnou atrakciou. Niektorí sa pristavujú, niektorí prehodia aj pár slov. Keď sme takmer pripravení, chalanov ešte obkolesí dav malých nadšených detí na čele s priateľskou pani učiteľkou, deti javia značný záujem o potápanie. Keď podrastú, možno na základe dnešného úkazu sa niektoré z nich začne o potápanie aj reálne zaujímať.

Do rieky vchádzame z ľavej strany od betónových piliérov. Do vody nás ide celkom päť. Deti nás pozorujú z mosta a pokrikujú všakovaké otázky a zistenia z toho čo vidia. Po kameňoch nešikovne vhupnem do vody a nasadím si plutvy. Voda vyzerá byť dosť kalná. Keď sme všetci naskákaní v rieke, po pokyne sa zanárame. Pomedzi kal zbadám obrysy až jedného potápača. Podľa farby podvodného odevu zisťujem, že je to Dušan. Ešte sa otáčam, či je niekto za mnou. Nikoho iného však nevidím. Aby som sa nestratila, rozhodnem sa nasledovať ho. Potom ako si zaplávame troška hlbšie začne nás unášať prúd. Nakoľko nemám veľa skúseností s prúdovým potápaním, zo svojho hľadiska zhodnotím prúd ako dosť silný. Po asi piatich minútach unášania začnem byť nekľudná a v hlave sa mi vynorí tok rieky ako nás pod vodou zanáša prečo od nášho mosta. Nerobím nič iné, len sa snažím nasledovať Dušana a nepanikáriť. Voda je dosť plytká, viditeľnosť je asi dva metre. Po asi deviatich minútach, keď prúd poľaví a ja sa môžem bezpečne rozhliadnuť, zbadám po pravej strane akési obrysy, to sú piliere. V hlave sa mi už vynára scenár, ako nás unieslo dolu prúdom k druhému mostu. Dušan signalizuje, že sa ide rozhliadnuť nad hladinu. Ponad vodu vykukujem spolu s ním. Keď zistím, že sme doplávali na druhý breh (a neunieslo nás k druhému mostu), strašne mi odľahne. Znova sa zanárame a oboplávame posledný pilier popri brehu. S kľudnejšou dušou vyťahujem svetlo, že si trošku prisvietim do konárov na dne pri pilieroch. Zrazu začínam aj niečo vidieť, hľadám nejakú živú rybu, ale nič také nevidím, iba stromy s plápolajúcimi chaluhami a sem tam dáku zachytenú plechovku alebo iný vyhodený artefakt.

Pohľad od sklenného mosta k tomu druhému (o ktorom som fantazírovala, že nás tam unáša prúd).

Po malej chvíli začínam pociťovať protiprúd. Stále nasledujem Dušana, ako prúd silnie, začnem kopať silnejšie, protiprúd je naozaj silný, mám čo robiť aby som to ukopala. Prúd ma zasa dezorientoval, dychčím do automatiky a kopem žabáka ako o dušu, aby som nestratila Dušana. Práca nohami začína nestačiť, tak sa snažím rukami zachytávať o kamene na dne a tým si nejako pomáhať, ale kamene sú strašne malé, takže veľmi mi to nápomocné nie je. Vidím väčší balvan, zachytím sa ho oboma rukami a snažím sa od neho čo najviac odraziť. Nielen, že mám čo robiť aby som to ukopala, ale teraz už začínam byť aj značne zadýchaná. Proti prúdu po dne už plávame pekných pár minút. Zasa mi začala fungovať fantázia a začínam mať katastrofálne videnia, napr. ako dakde na brehu vylovia moje bezvládne telo. Bojujem ako sa len dá a neprejem si nič iné, len aby sme už narazili na breh! Podľa teórie z kurzu sa pridŕžam na väčšom balvane a pár sekúnd sa snažím na ukľudniť dýchanie. Na koncentráciu som nemala moc času, Dušan sa mi rýchlo strácal z dohľadu, v rýchlosti som zhodnotila, že ešte zabojujem a nejako sa ho budem snažiť udržať.

Prúd začína poľavovať a my sa konečne dostávame ku brehu. Od nadšenia z dna ešte schmatnem dosť veľkú škebľu, ktorá mi bude pripomínať tento podvodný boj. Pri vykuknutí nad hladinu zisťujeme, že sme od nášho prvého pilieru dosť ďaleko. Dušan sa znova zanára, pokúsim sa o to tiež, ale pod hladinou ho pre dosť silný kal nevidím. Nechám sa teda unášať príjemným prúdom po hladine ku vstupu, odkiaľ sme vošli do rieky. Sem tam ešte vykuknem a snažím sa skorigovať smer „môjho splavu“, aby som hlavou nenarazila do betónového piliéra.

Ponor ukončujem ako prvá. V menšej vzdialenosti zbadám vykukujúcu krikľavú masku a šnorchel nášho nováčika. Celý čas bol sám lebo po zanorení nevidel nikoho. Na absenciu skúseností a prihliadnúc na jeho mokrý oblek v duchu vyzdvihujem jeho potápačský entuziazmus:). Medzi piliermi si ešte niekto pobubláva. Postupne sa vynoria zvyšné kusy potápačov a zo svojich rúk a vrecák vysypú značnú dávku artefaktov, ktoré si pri ponore nazbierali. Martin mal peknú zbierku voblerov, Dušan vyhodil na breh tri golfové loptičky a Leso sa (ne)hrdil rapalou, prepichla mu suchú rukavicu :D

Ostatní sa tvária neudychčane, narozdiel odo mňa. Ako zisťujem, oni sa počas ponoru motali medzi prvými dvoma piliérmi, kde videli veľké hejná rýb. Ja som nevidela nič, len kamenné dno, holé piliére a pár obrastených konárov.

Ponor na Váhu mi priniesol niečo nové: že nemám panikáriť a hlavne by som mala počas ponoru prestať toľko fantazírovať :-)