Mexiko – splnený sen na Yucatáne

MEXIKO - PLAYA DEL CARMEN, SEPTEMBER 2013
10. septembra – 25. septembra 2013 Aký sen môže už len tak mať začiatočnícky potápač, ktorý sa len rok zbližoval s vodou? Tak ako jeho potápačské srdce – obrovský! Mojím snom bolo vždy Mexiko, dokonca ešte dávno pred potápaním to bola moja vysnívaná destinácia, Maledivy ani Thajsko ma priveľmi nelákali, srdce ma tiahlo do Mexika – na krásne biele pláže za Atlantikom, za čistou nešušlavou španielčinou, za mexickou kuchyňou, za všetkým tým novým nepoznaným a po potápaní sa k tomu pridali cenoty – sladkovodné podvodné systémy, ktoré pretkávajú celý Yucatánsky polostrov.

Po Dahabe je Mexiko mojou druhou cestou za potápaním. Tak ako som si pred rokom napísala do môjho „denníčka“ - keď dovolenka, tak už len potápačská. Rozhodnutie padlo ešte vo februári, skoro dva mesiace po návrate z Egypta, a bolo spečatené nákupom letenky do Cancúnu. Dlhé mesiace do odchodu som sa snažila tráviť čo najviac pod vodou, aj keď to boli len miestne vody, ja som sa nesťažovala, mne sa páči aj na Guláške, už mi totiž prirástla k srdcu. Dokonca som sa mi podarilo prekonať aj strach z nočného ponoru. Keď to tak zhodnotím, potápanie za posledný pol rok v miestnych vodách mi dalo veľa a bola to dobrá príprava na potápanie v Mexiku. Pocit strachu zo vstupu do novej vody, aký som mala v Dahabe, už nehrozil.

Ako sa to celé začalo...

O tretej hodine ráno bol zraz a odchádzalo sa na viedenské letisko. Celú noc som chcela prebdieť, vydržala som to druhej, takže pospala som si aspoň hodinku. Leteli sme po šiestej ráno s medzipristátím v Zurichu a s palivovou zastávkou na Kube vo Varadere. Bol to môj prvý zaoceánsky let. Polovicu letu som už nevedela, ako sa usadiť. Utrpenie nám zmiernilo biele víno z palubnej ponuky. Čas sa nám hrozne vliekol aj kvôli časovému posunu. O to viac sme sa tešili na hodinovú prestávku na Varadere. Ale tešili sme sa asi moc, pol hodinu sme totiž strávili v šóre na letiskovej kontrole. Letisková hala mi pripomínala stavbu „ala“ bratislavské Pasienky. Oživenie v miestnom bare v podobe nefalšovaného kubánskeho komunistického mojita prišlo vhod:) Po ruke sme mali aj miestny DUTY-FREE shop, kde sa police prehýbali pod ponukou kubánskeho rumu za lacný peniaz, ako štartér prvých dní v Mexiku sa rum osvedčil.

Do Cancúnu sme dorazili popoludní. Po výstupe z lietadla nás obklopila teplá a vlhká klíma. Únava z letu bola viditeľná, tešili sme sa, keď sme sa konečne mohli zložiť na hoteli. Hotel bol maličký, patrí k potápačskému centru, zato izby boli parádne veľké. Žiaden luxus, ale mne sa to páčilo, na strope visel ventilátor, okná boli veľké a indiánske dečky pocit exotiky ešte viac umocňovali. Všade bolo čisto a v hotelovej záhrade bolo nespočetne veľa rastlín, takže keď ste vyšli z izby, mali ste pocit že ste v džungli. Priamo z hotela sa vychádzalo na ulicu, kde bolo hneď po ruke niekoľko občerstvení (mexikánsky kokteil bar, mexikánska stravovňa, fast-food pizza), obchod so suvenírmi a malá samoška. Od mora sme boli vzdialený asi 300 metrov, takže sme to mali len na skok. Keď sa zvečerilo, mali sme meeting s majiteľom dive centra – starším Švajčiarom, ktorý nás teoreticky oboznámil s okolím, dal nám dôležité pokyny, kde si máme a kde si nemáme vyberať a zamieňať peniaze, poradil nám pár reštaurácii, ktoré sme si aj tak nezapamätali a vytýčil nám hodinu nástupu do dive centra na nasledujúci deň, na naše prvé cenotové potápanie. Po uvítacej schôdzi sme sa všetci s nadšením pobrali na otestovanie miestnej mexickej kuchyne. Úplne iná kuchyňa na akú sme zvyknutí doma, ku všetkému podávali štipľavé omáčky a kukuričné placky. Chutilo asi každému, nikto sa nesťažoval. Najviac išlo na dračku guacamole z avokáda s tortilami. 

Po večeri sme sa rozišli a s babami sme sa zhodli, že by sme chceli vidieť pláž, aj keď už bola noc, nedalo nám to. Nakoniec sme sa aj tak postrácali, za čo môže promenáda s obchodmi, ako typické ženy posadnuté nakupovaním sme nahliadali do obchodov, až sme sa nakoniec ocitli ani nevieme kde. Orientačný zmysel po dlhom prebdenom lete sa otupil ešte viac a tak sa dôležitejším, ako hľadať pláž, stalo hľadanie cesty späť do hotela:D Mne a Janke to trvalo asi pol hodinu, dokonca sme nakoniec našli aj pláž. Keď sme sa ráno stretli s druhou časťou výpravného tímu „pláž“, s rehotom na tvári nám zvestovali, že cestu do hotela hľadali asi dve hodiny. S neznalosťou španielskeho jazyka a nevýznamnosťou nášho hotela nepochodili ani u domácich, keď sa pýtali na cestu. 

 

Prvý nástup na potápanie: 8.45h ráno
Neviem ako ostatní, ale ja som sa už nevedela dočkať nového potápania. Najprv sme sa zoznámili s našimi guidami a tí nás trošku na začiatku pomučili povinnými papierovačkami. Pri chystaní potápačskej výstroje sme každý vyfasovali vlastný vešiak s číslom, ja som bola číslo jeden:D Bolo nás dokopy veľa, tak sme sa museli naskladať do dvoch áut. Ja som si našla hneď flek v prvom vozni, darmo darmo, môj potápačský motor sa rozbehol ešte na súši. Po naložení všetkých vecí sa začala naša prvá mexická potápačská výprava na cenoty. Asi hodinovú cestu nám rozprávaním a inštruovaním spríjemňoval náš guid Polo. Dostatočne nám vysvetlil, kam ideme potápať, aký bude postup na súši. Ako prvé sme okúsili cenoty Dos Ojos – údajné tie najkrajšie, preto niektorých aj zamrzelo, že sme si čerešničku nenechali na neskôr.

Po povyskakovaní z auta nás Polo zaviedol ku vstupu do cenotu a vysvetlil nám, ako máme vchádzať do vody. Vyzeralo to tam úžasne, bolo to niekde v džungli, ďalej od cesty. Okolo boli samé stromy a upravné chodníčky, ktoré viedli ku otvoru s kryštáľovo čistou vodou. Presne ako na obrázkoch z googla. Ako prvé sme dali trasu Barbie line – kde v polovici bol na lane uviazaný hračkársky krokodíl požierajúci hračkársku barbie. V cenote by som výrobky od Matela normálne nečakala:D Ja som mala málo olova, dokonale som si tam precvičila svoje pľúca, ono pohybovanie sa medzi skalami mi dalo celkom zabrať. Na druhý ponor na trasu Bat cave som si vypýtala radšej ešte olovo. Bat cave sa volala preto, lebo počas ponoru sme sa zastavili v netopierej jaskyni, voda na tomto mieste bola kalná, čo spôsobil trus netopierov. A naozaj ich tam bolo v celku dosť veľa. Na hladine sme mohli dýchať bez automatiky, bol tam malý otvor do džungle, cez ktorý prichádzali netopiere a cez ktorý prúdil do jaskyne vzduch. Po opätovnom zanorení som si automatiku do úst nasadila s nechuťou, keďže sa mi len tak hompáľala vo vode plnej trusu. Škoda, že nám v ten deň nevyšlo počasie, bolo zamračené a sem tam aj spŕchlo, a keď ešte k tomu pridám únavu z časového posunu, veľmi veľa energie na precítenie ponorov mi neostalo. Škoda, že tú fajnovú bagetku s čili papričkami sme dostali až na konci.

Po návrate z potápania sme si dali všetci pauzičku a potom sme sa rozdelení do vlastných teamov išli zoznamovať s okolím. Medzičasom sme si stihli upiť aj z kubánskeho rumu. Hotel sme mali akoby v centre – vlastne centrum bola dlhá ulica - 5^th Avenue, kde boli samé bary a reštaurácie a troška obďaleč bola diskotéková štvrť. Ulica išla zarovno s plážou, takže kedykoľvek sa dalo vybočiť a ísť sa okúpať, ale kto by sa už len kúpal v mori v noci, radšej sme si dali pivko v hojdačkovom podniku, ktorý sa stal nakoniec mojim obľúbeným. Do postele sme sa niektorí dostali okolo polnoci, iní hýrili do neskorého rána...čo možno neskôr oľutovali, lebo ono potápanie v cenotoch s opicou sa neukázalo ako veľmi príjemné.

Nasledujúci deň sme šli na cenoty Kukulkan cenote a Chac Mool, potápanie v nich bolo iné ako v Dos Ojos, bolo tam menej otvorenej hladiny a parádna zmeska sladkej a slanej vody – haloklina, ktorá miestami, kde sa tekutiny stretávali, vytvárala akési zrkadlo. Prechodom cez silnú halo klímu máte pocit, akoby ste zrazu strácali zrak, všetko je strááášne rozmazané, vtedy treba poriadne sledovať toho pred vami a držať sa svojich pozícií. V cenotoch sa nepláva v buddy tímoch. V cenotoch sa pláva prevažne za sebou, ak to guid počas  ponoru nezmení. Ja som bola číslo dva (teda tretia, ak rátam aj guida). Jeden guid si berie maximálne štyroch ľudí. Asi až teraz si uvedomujem, aké to bolo všetko zaujímavé. Toto sa totiž nedá vyčítať zo žiadnych obrázkov, to si treba prežiť – odpotápať na živo! Zasa nám prší, tento krát trošku výdatnejšie. Ešte, že je teplo a že sme prišli potápať, inak by mi to asi aj vadilo. 

Na ďalší deň sme sa rozdelili na dva dve skupiny, tí čo už nechceli cenoty a túžili vidieť aj nejaký morský život zašli na neďaleký ostrov Cozumel, miestne more bolo totiž pre veľmi nepriaznivé podmienky zatvorené, boli veľké vlny a pršalo stále. Už tretí deň sa nám mexické slnko skrývalo za oblakmi a vykukovalo len sporadicky. Ja som bola v skupine cenotárov. Tento krát sme sa vybrali na Jardin del Eden Cenotes. Nezbedné slnko nás malo dnes rado a sem tam aj vykuklo, o to bolo krajší pohľad na priezračnú vodnú plochu, ktorá pokračovala ďalej do kavernu, kam viedla aj naša cesta. Po vlezení do vody som s nasadenou maskou nakukla pod hladinu, bola to nádhera, jedno veľké sladkovodné akvárium plné rybičiek a rastlín, také niečo som ešte v živote nevidela. Páčilo sa mi to viac ako egyptské koraly, aspoň v tom momente. Tento-krát sme sa pozmenili a ocitla som sa na pozícii číslo tri v inom tíme. Samotný ponor v cenote mi až taký úžasný neprišiel, neboli tam ani stalaktity, ani stalagnáty, ani dlhé tmavé chodby, len taký prechod popri veľké napadané zaprášené skaliská. K oživeniu došlo až pri stretu s druhou skupinou, jasné, že sa to nezaobišlo bez menších šarvátok, mr. Fresh ma schytil za fľašu a zatriasol so mnou ako s vrecom zemiakov, všetko vrámci srandy, aj sa mi mierne zatopila maska od smiechu...až ma zamrzelo, že som si to vylievanie masky od Gulášky nestihla nacvičiť, tak som to radšej neriskovala a dokončila ponor s nosom ponoreným vo vode:). Po ponore som nemala ešte dosť, tak som si ešte od nového guida Tora vyžobronila pár-minútové potápanie v tom krásnom jazierku. Nevedela som sa vynadívať, toľko života na jednom mieste. A od samého úžasu som stratila 130 dolárovú baterku, ktorá nebola samozrejme moja, ale mala som ju požičanú od dive-centra. Radosť sa vytratila, v hlave sa mi zamrákalo presne tak, ako sa začalo zmrákať na oblohe. Ďalší ponor som polovicu v hlave nadávala sama na seba, ako môžem byť taká nepozorná, nedbalá, uletená... Trvalo niekoľko dní, kým sa na tento baterkový škandál zabudlo:)

Môj prvý ponor v Karibskom mori

Nasledujúci deň som sa s Jankou rozhodla, že okúsime miestne vody. Počasie sa už umúdrilo, a dalo sa ísť na more z miestnej pláže. Na moje prekvapenie, nikto ostatní nemal záujem ísť s nami na more, tak sme boli pridelené do skupiny s dvoma Japonskými potápačmi – manželským párom. Ako guida sme vyfasovali mladú Japonku Haruko. Na prvý ponor v Karibiku som sa celkom aj tešila, v hlave sa mi premietali všetky tie obrázky a videá bull sharkov, ktoré sa v miestnych vodách vyskytujú. O deviatej sme sa stretávali v centre, tam sme si pripravili veci, navliekli sa do neoprénov a Haruko nám dala krátky briefing ohľadom nalodenia, vlezenia do vody z loďky a v brožúrke nám ukázala lokality, na ktoré pôjdeme. Pikolík nám pobral na svojom vozíčku výbavu a my sme sa veselo pobrali na pláž. Už nás tam čakala malá loďka. Aj napriek tomu, že počasie bolo celkom fajn, boli veľké vlny. Nejako sa nám podarilo naskákať do loďky a pobrali sme sa na severnú lokalitu. Keď plťka zastala, hrozne sme sa kývali, oh, asi som večer veľa pila, ranný jogurtový koktail z miestnej stravovne asi tiež nebol moc vhodný. V hlave sa mi začali vynárať ponuré myšlienky, prečo som sa ja trepala na otvorené more. prečo som nešla radšej na cenoty??? Už nech sme vo vode, lebo to pohojdávanie mi vôbec nerobí dobre. Ťažkopádne sme sa dali do výstroja. Nasledovalo moje prvé prekopŕcnutie sa z loďky do mora, také aké som videla vo filmoch:D A sme vo vode. Keďže sú vlny, Haruko zavelí, že sa ideme zanoriť. Vypúšťam inflátor. A nič, som asi 20 cm pod hladinou. Darmo som vravela, že potrebujem viac olova, ale Haruko bola pripravená na všetko, do vačku mi podarovala jednu tehličku, takže už som v pohode. Teda....nie celkom. Stále mi je zle z toho člnu. Prvú polovicu ponoru v hlave hromžím, ešte že pod vodou nie sú emócie tak čitateľné. Dolu je celkom silný prúd. Ťažšie sa mi pláva s tými mojimi nešťastnými plutvami, sú rovné jak lata a mäkké ako špongia. Chvíľu mi trvá, kým sa začnem sústrediť na samotný akt potápania a s tým spojeného pozorovania. Stále hľadím do diaľky na pieskové dno, či neuvidím žraloka, alebo aspoň korytnačky. Čo tam po nejakej mini koralovej záhradke. V tom sa mi pred očami zjaví prvý veľký húf krásnych rýb. Wow. Konečne som precitla a už nemyslím na cenoty a žraloka. Ryby sú krásne, žlté, biele, farebné, šupinaté. Nádhera. Snažím sa chytiť jednu fúzkatú rybku, čo sa vŕta v piesku. Ale zdrhla, sviňucha jedna. Dokonca sme videli aj raje, také tie čo chodia po dne s bodkami. Čas na dne uplynul celkom rýchlo, Haruko vypúšťa deko bójku a dávame si povinný trojminútovú prestávku v piatich metroch.

Keď sa vynoríme na hladine, húpe nás o sto-šesť, s námahou vyhupneme na loďku. Japonka z manželského páru sa po zhodení výstroje bezmocne nakloní cez palubu a grcia niečo zelené. Aj ona je asi trochu zelená. Nie je jej dobre. Ani Janke nie je dobre, tá sa ponosuje na tlak v hlave. Mne húpanie tiež nerobí moc dobre. Zrazu sa raňajkový koktail pýta von. Je mi na vracanie. Podľa japonského vzoru nakŕmim rybičky. V tom sa mi uľavilo. Úsmev na tvári (asi aj farbu) mám späť. Hurá späť do vody. Ostatní potápači sa netvária, že by sa chceli do vody vrátiť. Nakoniec idem len ja a Haruko. Po zanorení si plávam ako sa mi zachce. Tento krát sú húfy rýb ešte krajšie. V tlupách sa schovávajú za koralovými porastami. Sem tam ich trošku rozoženiem. V jednej diere vidím trčať veliké tykadlá, rýchlo volám Haruko, tá keď uvidí toho lobstera, s radosťou si len pomazlí bruško, myslí presne na to na čo ja:) to by bola fasa večera! Tento lobster bol naozaj velikánsky! Počas celého ponoru bol cítiť prúd, ale ja sa nesťažujem, celkom som aj rada, že po pomalých ponoroch v cenotoch si môžem poriadne zakopať nohami. Na konci ponoru som sa už troška nudila, ale aj tak to rýchlo ubehlo. Po ceste späť na súši sa u Haruko ešte dotazujem na výskyt žralokov, tá mi potvrdzuje, že žraloky sem chodia, ale teraz nie je ich sezóna. A to, že sme nevideli korytnačku, bola proste smola.

Večer sme sa všetci stretli v bare, kde sme ako celé Mexiko sledovali zápas v boxe. Keďže bojoval Mexičan, bolo to ako povinná jazda. Grátis v bare sme dostali vstupenku na diskotéku. Tam sme sa po skončení zápasu, v podguráženom stave (niektorí vo väčšom, iní v menšom) pobrali. A zasa som sa cítila ako vo filme. Pred diskotékou čakal zástup za zábavou prahnúcich ľudí. Keďže sme mali vstupenku, miestne gorili nás pustili hneď dnu. Po červenom koberci sme pokráčali až na druhé poschodie kde sa to začalo zaplňovať.V dave sme sa postrácali, niektorí zostali, niektorí sa vytratili.

Chichen Itzá - Čečenica
Ďalší deň sme navštívili majské pyramídy v Chichen Itza a okúpali sa v cenotoch. Kúpanie v cenotoch bolo troška ponuré, chýbali nám tam slnečné lasery prenikajúce cez otvor v jaskyni. Aspoň že tam boli hladné rybičky, ktoré nám urobili celkom dobrý peeling. Aj voda bola celkom studená. Mladý Mexičan pred vstupom do jaskyne prenajímal potápačskú masku na šnorchlovanie, no viditeľnosť v cenote bola asi tak tri metre, úplne niečo iné, na čo sme si zvykli z ponorov, meniace sa „disko“ svetlá tiež dodávali jaskyni úplne iný ráz. Myslím, že na toto miesto sa už nevrátim ani pri nasledujúcej návšteve Mexika. Pri východe z cenotového kúpaliska som ešte okúsila ako chutí kokosový orech - teda kokosové mlieko priamo z orecha a chalani neodolali vôni grilovaného mäsa od miestnych obyvateľov. Vyzeralo to ako dobre zabehnutý rodinný stánoček. Za grilom stál akoby otec, placky robila mama a dcéry sa starali o obsluhu a umývanie riadu. Nasledoval presun do mesta Valladolid, keďže počasie sa nám zasa pokazilo a začalo dokonca aj pršať, na rozchod sme si dali ani nie trištvrte hodinu. Za ten čas sme stihli vojsť do akéhosi skladu s tequilou, kde sme absolvovali nedobrovoľnú ochutnávku. Ochutnávka sa asi premietla do ich nákladov, pretože ceny tequily boli asi dvojnásobne vysoké ako v normálnom obchode. Ešte sme si prešli pár blokov, pozreli si miestny kostol a čas vyprchal. Na poslednú chvíľu sme s doktorkou ešte pili pivo na poly a fajčili mentolky. Druhá časť z výpravy stihla v meste obehnúť miestne stánočky so sladkosťami, tak sme si po ceste späť spravili malú ochutnávku. 

Cozumel - jedna z najlepších potápačských lokalít sveta
Ďalší deň sme sa rozhodli okúsiť potápanie na ostrove Cozumel. Večer sme toho dosť veľa popili (teda, ako ktorí), tak sa mi ťažko vstávalo. Ešte k tomu tá cesta na trajekte. Radšej som si ráno bola u našej doktorky pre kinedril. V centre som sa sústredila na to, aby som si nič nezabudla. Pikolík nám naložil veci na svoju káričku a s inštrukciami sme sa pobrali do prístavu na trajekt. Toľko nami ospevovaná káva v malinkom cofeeshope Caffé Paris už stihla za tie dni aj skyselnatieť. Ja som radšej ostala len pri vode. Po nalodení na trajekt som si ako poniektorí obsadila celú lavicu, na ktorej som si po ceste na Cozumel zdriemla, dokonca ma nerušili ani miestni hudobníci, ktorí si na hornej palube roztiahli svoju aparatúru a počas celej cesty hrali na živo. Po príchode na Cozumel sa nám zázračne vyčasilo a vyšlo slnko. Miestny taxík nás odviezol priamo pred dive centrum, kde nás už čakali. Dostali sme milého guida – Filipínčana. 

Po zadovážení olova sme sa nalodili na malú loďku. Na rozdiel od playi, bolo more na Cozumeli ako jazero, presne takto ho opisovala skupina, ktorá bola na Cozumeli pred nami. Po mračnách ani stopy. Rozhodla som sa, že prvý krát skúsim ponor iba v plavkách, veď sme predsa v Karibiku:) Prvý ponor sme mali na nádhernom reefe. Pred poskákaním do vody nás guid zadelil do buddy teamov. Ja som bola s Gatom a šli sme ako poslední. Guid si so sebou zobral aj napichovaciu vidlicu na perutínov, miestni potápači ich lovia, keďže sa premnožili a nemajú prirodzeného predátora – ako nám vysvetlila doktorka. Do vody sme naskákali ako predtým, hodili sme sa dozadu z posedu. Po zanorení sme hneď videli dve veľké raje, reef bol naozaj úchvatný, niečo také som ani v Egypte nevidela. Obrovské farebné koraly plné života. Bolo to ako jedno veľké bludisko, pomedzi reef sa dalo všelikam odbočiť. Mr. Fresh sa zameral na hľadanie lobsterov, celkom mu to aj išlo, našiel ich dosť veľa. Guid dokonca stihol uloviť aj perutína. Keď som sa obzrela za seba, nikde som nevidela svojho buddyho. Už od začiatku ponoru sa viac menej vliekol za nami. Guid si to už tiež povšimol, tak sme sa s Mr. Freshom rozdelili a išli po ňom pátrať. Pokojný ponor sa zmenil na športovú disciplínu, Gata sme nenašli, za to on našiel nás. Po tridsiatich minútach ponoru mi už začala byť v plavkách zima. O päť minutú neskôr som si všímala, či mi nemodrejú ruky od zimy. O ďalších päť minút sme už vypúšťali dekobójku a robili bezpečnostnú zastávku. Pri nalodení na čln sme si ešte precvičili dávanie dolu výstroje na hladine, plutvy, opasok, žaket šli na čln ako prvé ( niečo také som naposledy robila na mojom OWD kurze na Guláške, najvyšší čas si to zopakovať). Slnko nám stále svietilo, spravili sme si malú prestávku, dostali sme ovocíčko – ananás, melón a keksíky. Na pár minút sme sa vylodili na pustej strane ostrova. Vyzeralo to tam dobrodružne, dokonca sme videli aj pásavca a ja som si stihla do mojich nezbedných nôh zapichnúť mini bodliaky. Ešteže mám takú hrošiu kožu na nohách, inak by som po zvyšok pobytu pokrivkávala. Dokonca aj stopy po korytnačkách tam boli, škoda, že sme žiadnu nevideli. Po krátkom oddychu sme zamierili na druhý ponor. Ten už nebol na reefe, ale zato to bol parádny drift dive! Taký som vždy chcela zažiť. Nemuseli sme ani kopnúť, prúd nás niesol sám, videli sem veľkého trriger fisha, obrovského tuniaka a dokonca aj dve korytnačky! Prúd nás odviedol ku koralom, kde boli húfy farebných rýb, opodiaľ sa mi zdalo, že tam druhí potápači fotografujú žraloka, ale kým som sa tam stihla cez prúd dokopať, ryba bola preč. Na záver ponoru sme objavili skulinu, v ktorej sa skrývalo až desať lobsterov! Aspoň toľko som ich napočítala. To by bola kráľovská večera! Po ceste späť na ostrov sme ani nemukli, každý spokojne odpočíval po vydarených ponoroch. Keď sme dorazili na breh, začalo sa opäť zmrákať. Kým sme prišli do prístavu, lialo ako z krhly. Keďže ďalší trajekt nám išiel až o dve hodiny a hrozne pršalo, plánovanú zastávku na sea food polievke sme vynechali.

Ďalšie dni sme trávili väčšinou pod vodou a väčšinou v cenotoch. Tí, čo ešte neokúsili more z playi, sa rozhodli, že to nakoniec skúsia. Ich výlet nedopadol najlepšie, dva ponory dala jedine doktorka, ostatní po prvom ponore už do morskej vody ísť nechceli, odradilo ich nekľudné more a pod vodou rovnako neboli až tak užasnutí. S Cozumelom sa to nedalo zrovnať.

PIT
Za jeden z najúžasnejších ponorov v cenotoch považujem ponor v cenote PIT. Nachádza sa pri Tulume, za cenotami Dos Ojos. Pit je údajne jeden z najnovšie prístupných cenotov – ešte nie moc okukaný. Je úplne iný ako tie cenoty, v ktorých sme boli doposiaľ. Ďaleko v džungli je obrovský skalnatý otvor, ktorého hladina sa začína asi o 6 metrov nižšie. Je to vlastne obrovská jama hlboká viac ako sto metrov. V 18 metroch je haloklina. Maximálna hĺbka v kavernovej časti je 60 metrov, oficiálna maximálna hĺbka cenotu je 120 metrov. Pit je najhlbšou súčasťou systému Dos Ojos – tretieho najväčšieho jaskynného systému na svete. Pit nemal niekedy dobudované ani schody, preto sa do cenotu vstupovalo komplikovane, výstroj zlaňovali do vody po lanách. Celkom si neviem predstaviť, ako išli hore, asi sa vyštverali po tých lianách. Teraz tam boli už vybudované schody, ktoré sú dosť stŕme, ak by sa tam niekto pošmykol, asi by to nedopadlo najlepšie, preto treba dávať obrovský pozor. Po zanorení sme pomaly klesli do hĺbky 30 metrov, kde bol padnutý strom a okolo neho bol vytvorený akýsi podvodný obláčik, také niečo ako som videla na fotkách cenotu Angelita. Hore sme stúpali krúžením okolo stien pitu, kde sa sa občas pristavili, aby sme si pozreli trhliny medzi skalami s krásnou jaskynnou výzdobou, kde už mali lanká naťahané jaskyniari. Uzučké priestory by asi normálny potápač neprešiel, treba k tomu špeciálnu výstroj a hlavne špeciálny výcvik. Na záver ponoru sme robili aj bezpečnostnú zastávku. Vonku sme sa ešte pofotili a po zbalení vecí sme sa pobrali na Dos Ojos. 

Dos Ojos boli po výdatných dažďoch zatopené, hladina stúpla aspoň o jeden meter. Mólo bolo zatopené, stolčeky na výstroj boli zatopené. Ale inak bolo všetko ako má byť, nejako nás to v ponore neobmedzovalo. Tento krát sme sa rozhodli, že si zopakujeme trasu Bat cave. Nepršalo a dokonca nám aj svietilo slnko, takže sme mohli vidieť slnečné lúče prenikajúce ako lasery cez otvory do cenotu. Od prvého vstupu sa v cenote nič nezmenilo, trošku sme si zašli aj po nevyznačenej trase, na konci ponoru sme si dali ešte fotoshooting pri výstražnej tabuli s lebkou. Vstup cenotu bol popretkávaný slnečnými lúčmi, bolo to nádherné, nechcelo sa mi ísť odtiaľ von, čo sa odzrkadlilo aj dĺžke ponoru – 72 minút! Tešila som sa ako malé dieťa, mám ďalší rekord – najdlhší ponor, a v cenote! Čo môže byť krajšie? Vydarený potápačský deň bol za nami.

Večer sme sa vybrali do mesta na steak do reštaurácie mimo 5^th Avenue. Reštauráciu nám poradil náš guid. Cesta tam nám trvala asi 20 minút, ale stálo to za to. Bola to otvorená reštaurácia smerom na rušnú ulicu, s bielymi plastovými stoličkami a stolmi, na prvý pohľad by ste tu dobrý steak nečakali, ale vzhľad nás neodradil, tu v Mexiku nebolo ešte udomácnené pravidlo – obal predáva. Všetko bolo také autentické – mexické. Konečne miesto, kde sa nepodávajú placky ani tortily. Miestne steaky sme vychválili do nebies, všetci sa dobre a do sýta najedli..

Časť teamu odletela domov skôr, ostalo nás pomenej. Po voľnom dni sme si pred odchodom dali na záver ešte rozlúčkové potápanie. Rozhodovali sme sa medzi zatiaľ nami neodpotápaným cenotom Pet Cementery alebo Pitom a Dos Ojos. Pet Cementery sa neodporúčal slabším jedincom (tí menej skúsení a tí čo majú strach z uzavretého priestoru), preto sme si nakoniec vybrali na PIT. Aj keď som ako obyčajne trochu ohŕňala nos, nakoniec som bola rada – bol to ponor ako sa patrí! Dolu ma pokúšalo a chcela som sa ponoriť hlbšie ako bolo dohodnutých 30 metrov. Svedomie ma pustilo len do 33,9m. Užívala som si to, nakukli sme aj do pukliny kam chodia len jaskyniari a pozreli sme si aj obrovské stalaktity. Po ponore sme sa s PITom rozlúčili skokom z výšky 6 metrov do jeho vôd. Nebolo mi všetko jedno, keď som tam hore stála a pozerala do tej hlbokej jamy, mala som strach, ale nakoniec moje odhodlanie zvíťazilo. PIT mi bude chýbať. A do tretice sme si dali na úplný záver Dos Ojos a trasu „od matela“ – Barbie line. Posledný ponor v predposledný deň v Mexiku. Po príchode do centra sme si spakovali veci a rozlúčili sa. Potápačské jadro sa nelúčilo navždy, potápačské jadro sa do Mexika vráti.

V Mexiku sa mi páčilo, potápanie v cenotoch treba zažiť na vlastnej koži. Myslela som, že to bude menej komerčná záležitosť, ale vzhľadom k tomu, že väčšina cenotov je prístupná pre OWDčkárov, sú dostupné pre každého, hádam len ľuďom, ktorí majú strach z uzavretých priestorov môže byť tento druh potápania proti srsti. Počas ponoru sa dali pozorovať rôzne skupiny potápačov, ľahko sa dali zaradiť podľa výstroje (na technických) a podľa plávania (na rekreačných a tých aktívnych). Na počasie sa až tak ponosovať nebudem, keď sme odchádzali bolo vonku typické dovolenkové mexické počasie, tjs.vlhko, teplo a obloha bola bez jediného mráčika, ideálne na ležanie na pláži, ešte, že sme do Mexika išli potápať:) Určite sa nájde pár vecí, ktoré sa dali urobiť inak, o to budeme na budúce múdrejší. Pri ďalšej návšteve nás budú čakať cenoty, ktoré sme nestihli alebo pre dažde nemohli odpotápať. Vrak na dne v Karibiku tiež do nášho ďalšieho príchodu nezmení polohu a Cozumel – ten stojí za viac ako dva ponory, ktoré sme mu venovali. Keď sa ešte k tomu pridá sezóna bull sharkov a whale sharkov, dôvodov na návrat do Mexika je oveľa viac.

Niektorí v Mexiku naozaj nechali kus svojho srdca, po ktoré sa oplatí určite vrátiť. :) 

Čo by som ešte vypichla:

• Mexičania sú takí autentickí, mexickí, väčšina anglicky nevie, iba na 5th Avenue vedia  anglicky asi všetci
• ak chcete zažiť pravé Mexiko, zájdite o dva - tri bloky ďalej
• policajti sú ako z filmu, non-stop majú zapnuté majáky 
• na chilli con carne zabudnite, všade sa podávajú  placičky!!!! a ku všetkému!
• hovädzie mäso tam tiež nefičí, veľmi populárne sú tam kurčatá, vedia ich skvelo ugrilovať a za dobrý deal! a viete čo? ako bonus dostanete placičky!!!! :D
• v supermarkete - Wallmarte sú najlepšie ceny alkoholu a najväčší výber
• v Mexiku je víno drahšie ako tvrdý alkohol
• v Mexiku je zákaz predaja alkoholu v nedeľu po 16.00h, v supermarkete je pretiahnutá cez alkoholové oddelenie páska s nápisom "closed" - preto, aby Mexičania na druhý deň - v pondelok vstali do práce (to nie je vtip)
• prvý krát som sa stretla so samoobslužným nakladaním mäsa na váhu (tak ako u nás si navážite ovocie, tam si viete navážiť mäso)
• v džungli žijú divé moriaky, leguáni (videli sme), tarantuly (videli sme), obrovské lúčne koníky (videli sme), hady (videli sme), jaguáre, opice, srny ... 
• strašne veľa komárov tam je, ale sú iní ako u nás, tam ani neviete, že na vás sadne, štípu aj také malé, najviac ich je pri porastoch, hlavne počas dažďov odporúčam zaobstarať si repelent 
• na žalúdočné problémy slovenské lieky nezaberajú, skočte si do miestnej lekárne
• výber z bankového bankomatu je bezpečný, nosiť so sebou veľkú hotovosť je zbytočné, americké doláre si nezamieňajte, keď už hotovosť, tak si kľudne zoberte eurá
• voda z vodovodu sa nepije