Na Zelenom plese - Grüner See
4/6/2013
Niekde tam, poníž rakúskych Álp, každoročne v období na konci mája steká voda z ľadových kopcov do doliny. Toto miesto sa volá Grüner See a pozná ho hádam každý stredoeurópsky "hobbystický potápač" (dovolenkový potápači asi nebudú vedieť o čom je reč). Zelená tráva, drevené lavičky, turistické cestičky a orientačné tabule, to všetko po zime zakryje priezračná ľadová voda z rakúskych Álp. Viditeľnosť nad vnútrozemské pomery a dá sa povedať podvodná ľahká turistika prilákali aj nás na toto jedinečné miesto. A ako tomu už býva, každý takýto výlet so sebou prináša nejaké tie zážitky. Tento krát tomu nebolo inak. Ale poďme pekne po poriadku.
Vzhľadom na diaľavu do akej sa trebalo vypraviť, predchádzalo tomuto výletu vcelku nepríjemné skoré ranné vstávanie, tí čo noc predtým išli spať skoro mali vyhrané. Tí, čo ponocovali a od nadšenia nevedeli zaspať, boli trošku rozbitejší. Šesť hodín ráno.) Zasa som prišla posledná, tento krát som meškala asi pár minút. Moje predsavzatia z dňa pred tým, že na cestu sa zásobím nejakým dobrým jedlom, stroskostali pre nedostatok času a tak ma musel zachrániť energetický doplnok v podobe nápoja Redbull, light samozrejme. Väčšina potápačov sú pažravci, ja nie som výnimka, ale keďže som žena, musím dávať pozor na líniu troška viacej, predsa len na mňa zaškúli sem tam nejaké to mužské oko. :D Ešte pred hranicami sa stavíme natankovať a niektorí si dajú rýchlu kávu a prečítajú denný bulvár, v ktorom okrem slovenských celebrít vypichli Onura a Šherezádu ako štrajkovali v tureckom Istanbule. Celkom som sa zabudla zmieniť o počasí, vonku zúri hotová dažďová smršť. Veľmi nepríjemné počasie na cestovanie. Našťastie sme sa dažďa zbavili niekde za Viedňou po ceste na Semmering. Keďže sme vyrazili celkom skoro, cesty boli ešte prázdne. Počas kávičkovania na pumpe sme sa rozdelili, prvé dve posádky išli napred, my sme ich mali dohnať, čo sa nám síce nepodarilo, ale na miesto sme prišli aj tak v predstihu. Išli sme tam troška netradične, pomocou značenia na drevených tabuľkách cez lesnú cestu, ktorá bola pravdepodobne používaná maximálne na cykloturistiku a nie pre pre benzínový osemvalec :D
Zapadávame v miestnom pohostinstve a dávame si čaj, kým dorazia ostatní. Poplatok za potápanie na jazere je deväť euro a platí sa na mieste. Po príjazde celej posádky sa ideme pripraviť na ponor. Vonku vládne polo-oblačné veterné počasie. Celkom zima. Voda v jazere je ľadová. My všetci máme sucháče. Jedine Monika – entuziastická začiatočná potápačka sa rozhodla dať to v aj v mokrom. Poháňaná vášňou a nadšením z potápania asi prestala vnímať chlad. :D Vo víre rozkokošenia si skoro zabudnem zapnúť zips na suchom obleku, to by bolo kruté.
Bola som pasovaná do roly modelky, nuž keď už mi to osud nedoprial robiť ju nad vodou, prečo by som to nedala pod vodou? Vyfasovala som ešte baterku. Nemám rada baterku - otravuje ma, hlavne keď je taká väčšia, že sa nedá nikam schovať. Beriem si nové plutvy, jet-finy, dôsledky toho, že vážia asi tri krát viac ako pôvodné, si takto, keď ich držím v ruke neuvedomujem. Je čas ísť do vody. Berieme mega foťák. Ostatní členovia výletu sa zgrupli do vlastnej grupy. Na vstupe do jazera sú šutre. Voda je krásna priezračná. V takej som ešte nebola. Nasliním masku, nasadím si rukavice, a šup nové plutvy na nohy. Ide sa.
Najprv plávame popri brehu, hĺbka je tam celkom malá, iba nejakých 6 metrov a pri brehu má asi 3. Ešte som sa ani poriadne nerozplávala a už došlo k prvému foteniu. Niečo ako by ste modelku chceli fotiť síce upravenú, ale ešte len v župane. Dosť ťažko za mi manévruje pri brehu, je tam veľmi plytká voda, fotograf sa mi snaží naznačiť ako mám plávať a ja sa snažím. Ale asi málo, vôbec mi to nejde. V duchu nadávam. Ideme ďalej, tento krát som si aj poplávala. Snažím sa plávať žabáka, s novými plutvami je to jednoduchšie, veď na to sú aj stvorené. Plávame vo väčšej hĺbke ponad kamenisté dno. V tom zbadáme na dne z kameňov poskladaný nápis Tragöß, čo je názov oblasti, kde sa jazero nachádza. Nápis je dosť veľký, aj slepý by ho zbadal. Fotíme, plávam nad nápisom a pózujem s baterkou aj bez baterky. Tento krát je to jednoduchšie, nevynáša ma. Konečne si začnem ponor užívať. Plávame ďalej objavovať zákutia jazera. Narazíme na pár pekných veľkých šutrov. Ajaj, a zasa tie pózy. Pred šutrom, na šutri, pri šutri. Na potápačskú modelku celkom dosť. Znova si v duchu zanadávam, keď dáky záber nevyšiel a musí sa opakovať. Šuter asi nie je moc vďačný spolu-objekt na fotenie. Tak si ľahnem do trávy. To ma už baví. Opakujem to viac krát, lebo zakaždým s novými plutvami spravím riadny vír a z trávy povylietavajú chaluhy a zakalia záber. Hladina sa približuje k dnu, začína nás viac vynášať. Ideme ďalej, objavili sme zatopený mostík a dokonca aj živé plávajúce pstruhy. V okolí sú asi štyri. Znova fotíme. Tento krát na mostíku. Opakovacie zábery nemajú konca kraja, znova zanadávam, tento krát nielen v mysli, tento krát pekne na hlas, resp. do automatiky, ešte že pod vodou nie je počuť. Už mi začína byť aj zima. Ešte plávame popri turistickom chodníčku. Už sme vo vode asi štyridsať minút, najvyšší čas ísť na breh. Ruky ma začínajú ozjabať. Ale je to ešte znesiteľné.
Po vynorení, ako to už u mňa býva zvykom, z tej ľadovej vody mám spuchnutú hornú peru, ani bottox mi netreba. Cítim sa ako celebritná Lana Del Rey, až na to že spievať neviem. Vonku je stále pod mrakom. Schovávame sa do miestneho pohostinstva na obednú prestávku. Po hodinovom ponore prichádza aj druhá časť grupy. Dávame si nejaké teplé jedlo. Pre obmedzený rozpočet zavrhujem dať si „wiener schnitzel“ a z miestnej ponuky si vyberám denné menu – teplý vývar so špagetami a plnenú papriku. (Jak keby niekoho zaujímalo čo som jedla :D) a neodmietnem ani tvarohový koláčik, a to iba preto, že je na ňom veľa tvarhu, mňam. Monika je troška zmrznutá, ale vyzerá zdravo. Na zohriatie si dala teplú polievku. Členovia druhej grupy videli húf pstruhov, podľa odhadov ich bolo asi 150. Čo je to oproti tým štyrom kúskom, čo sme videli my? Dojedáme a hor sa znova vystrojiť na druhý ponor.
Fotograf ešte zisťuje od vedúceho polohu legendárnej zatopenej lavičky, ktorú mám ja „ako modelka“ predpísanú ako povinnú jazdu. Fotograf avizuje kratší ponor ako bol prvý pre pretrvávajúci problém so zatápaním suchého obleku. A čo Monika? Tá sa neserie a navlieka si na seba studený mokráč. Zachrániť ju má vrstva suchého termoprádla, aspoň ju tak nestudí, keď si ho navlieka. Zanárame sa a ideme hľadať lavičku. Už sme vo vode asi 15 minút, priznám sa, aj mne už začína byť trocha zima. Možno, keby som si v danej chvíli spomenula na Moniku, troška by sa mi zvýšila pocitová teplota. Bolia ma nohy z nových plutiev, resp. už nevládzem toľko kopať.
Zrazu sa dostávame do úplne priezračnej vody. Nádhera. Všetko vidím ostro. A zbadali sme slávnu lavičku. A čo sa robí na lavičke? Sedí. Zo všetkých síl sa o to snažím. Nie je to také ľahké ako sa to môže zdať. Stáča ma všetkými smermi keď sa snažím posadiť. Nakoniec sa mi to aj podarí, prichytím sa rukami ako kliešť a nohy si snažím dať do prirodzenej zalomenej polohy. Hi-hi. Veselo pózujem ako debilko. Zrazu si mám na lavičku ľahnúť. Hmm. Idem na to, ale zistím, že mi zavadzia fľaša na chrbte. No tak som si ľahla len tak pomyselne. Celkom sranda. Trošku mi od nadšenia a rehotu zabehne vzduch. Zakašlem si do automatiky a všetko je v poriadku.
Tak lavičku už máme. Poberieme sa preč, fotograf naznačuje, že mu je dosť zima, resp. že má riadne zatopený sucháč. Znova by stálo za to, pomyslieť na Moniku v mokráči. Možno aj jej je práve taká zima. Vraciame sa späť. Z posledných síl kopem nohami. Plutvy sú naozaj ťažké oproti tým, s ktorými som potápala predtým. Sem tam ma chytí kŕč do lýtka, vtedy mám pohyblivú len jednu nohu, čo sa dosť na prd pláva. Ešte že ten kŕč netrvá dlho. Druhú grupu sme vo vode nestretli. Ešte sú tam. Aj s Monikou v mokráči. Práve keď balíme výstroj vynorí sa druhá grupa.
Monika sa hýbe, hýbe sa troška rýchlejšie, ponáhľa sa vyslobodiť z ľadového mokráča. Raz, dva, tri, … má veľa asistentov, všetci jej pomáhame dať dolu oblek. Trasie sa neuveriteľne, tuším má trochu modré nohy. Vyťahujem svoje tučné ružové infantilné ponožky a nasúkam jej ich na nohy. Popritom jej podávame teplý čaj a záchranu v podobe ďalšieho suchého oblečenia. No na to, že sa celá trasie, je inak v kľude, alebo je v šoku. Skôr to druhé.
Inak všetci sú v poriadku, nikto nezamrzol (iba skoro), nikto sa nestratil. Výlet ako má byť! Na Grüner See znova o rok.
Niekde tam, poníž rakúskych Álp, každoročne v období na konci mája steká voda z ľadových kopcov do doliny. Toto miesto sa volá Grüner See a pozná ho hádam každý stredoeurópsky "hobbystický potápač" (dovolenkový potápači asi nebudú vedieť o čom je reč). Zelená tráva, drevené lavičky, turistické cestičky a orientačné tabule, to všetko po zime zakryje priezračná ľadová voda z rakúskych Álp. Viditeľnosť nad vnútrozemské pomery a dá sa povedať podvodná ľahká turistika prilákali aj nás na toto jedinečné miesto. A ako tomu už býva, každý takýto výlet so sebou prináša nejaké tie zážitky. Tento krát tomu nebolo inak. Ale poďme pekne po poriadku.
Vzhľadom na diaľavu do akej sa trebalo vypraviť, predchádzalo tomuto výletu vcelku nepríjemné skoré ranné vstávanie, tí čo noc predtým išli spať skoro mali vyhrané. Tí, čo ponocovali a od nadšenia nevedeli zaspať, boli trošku rozbitejší. Šesť hodín ráno.) Zasa som prišla posledná, tento krát som meškala asi pár minút. Moje predsavzatia z dňa pred tým, že na cestu sa zásobím nejakým dobrým jedlom, stroskostali pre nedostatok času a tak ma musel zachrániť energetický doplnok v podobe nápoja Redbull, light samozrejme. Väčšina potápačov sú pažravci, ja nie som výnimka, ale keďže som žena, musím dávať pozor na líniu troška viacej, predsa len na mňa zaškúli sem tam nejaké to mužské oko. :D Ešte pred hranicami sa stavíme natankovať a niektorí si dajú rýchlu kávu a prečítajú denný bulvár, v ktorom okrem slovenských celebrít vypichli Onura a Šherezádu ako štrajkovali v tureckom Istanbule. Celkom som sa zabudla zmieniť o počasí, vonku zúri hotová dažďová smršť. Veľmi nepríjemné počasie na cestovanie. Našťastie sme sa dažďa zbavili niekde za Viedňou po ceste na Semmering. Keďže sme vyrazili celkom skoro, cesty boli ešte prázdne. Počas kávičkovania na pumpe sme sa rozdelili, prvé dve posádky išli napred, my sme ich mali dohnať, čo sa nám síce nepodarilo, ale na miesto sme prišli aj tak v predstihu. Išli sme tam troška netradične, pomocou značenia na drevených tabuľkách cez lesnú cestu, ktorá bola pravdepodobne používaná maximálne na cykloturistiku a nie pre pre benzínový osemvalec :D
Zapadávame v miestnom pohostinstve a dávame si čaj, kým dorazia ostatní. Poplatok za potápanie na jazere je deväť euro a platí sa na mieste. Po príjazde celej posádky sa ideme pripraviť na ponor. Vonku vládne polo-oblačné veterné počasie. Celkom zima. Voda v jazere je ľadová. My všetci máme sucháče. Jedine Monika – entuziastická začiatočná potápačka sa rozhodla dať to v aj v mokrom. Poháňaná vášňou a nadšením z potápania asi prestala vnímať chlad. :D Vo víre rozkokošenia si skoro zabudnem zapnúť zips na suchom obleku, to by bolo kruté. Bola som pasovaná do roly modelky, nuž keď už mi to osud nedoprial robiť ju nad vodou, prečo by som to nedala pod vodou? Vyfasovala som ešte baterku. Nemám rada baterku - otravuje ma, hlavne keď je taká väčšia, že sa nedá nikam schovať. Beriem si nové plutvy, jet-finy, dôsledky toho, že vážia asi tri krát viac ako pôvodné, si takto, keď ich držím v ruke neuvedomujem. Je čas ísť do vody. Berieme mega foťák. Ostatní členovia výletu sa zgrupli do vlastnej grupy. Na vstupe do jazera sú šutre. Voda je krásna priezračná. V takej som ešte nebola. Nasliním masku, nasadím si rukavice, a šup nové plutvy na nohy. Ide sa.
Najprv plávame popri brehu, hĺbka je tam celkom malá, iba nejakých 6 metrov a pri brehu má asi 3. Ešte som sa ani poriadne nerozplávala a už došlo k prvému foteniu. Niečo ako by ste modelku chceli fotiť síce upravenú, ale ešte len v župane. Dosť ťažko za mi manévruje pri brehu, je tam veľmi plytká voda, fotograf sa mi snaží naznačiť ako mám plávať a ja sa snažím. Ale asi málo, vôbec mi to nejde. V duchu nadávam. Ideme ďalej, tento krát som si aj poplávala. Snažím sa plávať žabáka, s novými plutvami je to jednoduchšie, veď na to sú aj stvorené. Plávame vo väčšej hĺbke ponad kamenisté dno. V tom zbadáme na dne z kameňov poskladaný nápis Tragöß, čo je názov oblasti, kde sa jazero nachádza. Nápis je dosť veľký, aj slepý by ho zbadal. Fotíme, plávam nad nápisom a pózujem s baterkou aj bez baterky. Tento krát je to jednoduchšie, nevynáša ma. Konečne si začnem ponor užívať. Plávame ďalej objavovať zákutia jazera. Narazíme na pár pekných veľkých šutrov. Ajaj, a zasa tie pózy. Pred šutrom, na šutri, pri šutri. Na potápačskú modelku celkom dosť. Znova si v duchu zanadávam, keď dáky záber nevyšiel a musí sa opakovať. Šuter asi nie je moc vďačný spolu-objekt na fotenie. Tak si ľahnem do trávy. To ma už baví. Opakujem to viac krát, lebo zakaždým s novými plutvami spravím riadny vír a z trávy povylietavajú chaluhy a zakalia záber. Hladina sa približuje k dnu, začína nás viac vynášať. Ideme ďalej, objavili sme zatopený mostík a dokonca aj živé plávajúce pstruhy. V okolí sú asi štyri. Znova fotíme. Tento krát na mostíku. Opakovacie zábery nemajú konca kraja, znova zanadávam, tento krát nielen v mysli, tento krát pekne na hlas, resp. do automatiky, ešte že pod vodou nie je počuť. Už mi začína byť aj zima. Ešte plávame popri turistickom chodníčku. Už sme vo vode asi štyridsať minút, najvyšší čas ísť na breh. Ruky ma začínajú ozjabať. Ale je to ešte znesiteľné.
Po vynorení, ako to už u mňa býva zvykom, z tej ľadovej vody mám spuchnutú hornú peru, ani bottox mi netreba. Cítim sa ako celebritná Lana Del Rey, až na to že spievať neviem. Vonku je stále pod mrakom. Schovávame sa do miestneho pohostinstva na obednú prestávku. Po hodinovom ponore prichádza aj druhá časť grupy. Dávame si nejaké teplé jedlo. Pre obmedzený rozpočet zavrhujem dať si „wiener schnitzel“ a z miestnej ponuky si vyberám denné menu – teplý vývar so špagetami a plnenú papriku. (Jak keby niekoho zaujímalo čo som jedla :D) a neodmietnem ani tvarohový koláčik, a to iba preto, že je na ňom veľa tvarhu, mňam. Monika je troška zmrznutá, ale vyzerá zdravo. Na zohriatie si dala teplú polievku. Členovia druhej grupy videli húf pstruhov, podľa odhadov ich bolo asi 150. Čo je to oproti tým štyrom kúskom, čo sme videli my? Dojedáme a hor sa znova vystrojiť na druhý ponor.
Fotograf ešte zisťuje od vedúceho polohu legendárnej zatopenej lavičky, ktorú mám ja „ako modelka“ predpísanú ako povinnú jazdu. Fotograf avizuje kratší ponor ako bol prvý pre pretrvávajúci problém so zatápaním suchého obleku. A čo Monika? Tá sa neserie a navlieka si na seba studený mokráč. Zachrániť ju má vrstva suchého termoprádla, aspoň ju tak nestudí, keď si ho navlieka. Zanárame sa a ideme hľadať lavičku. Už sme vo vode asi 15 minút, priznám sa, aj mne už začína byť trocha zima. Možno, keby som si v danej chvíli spomenula na Moniku, troška by sa mi zvýšila pocitová teplota. Bolia ma nohy z nových plutiev, resp. už nevládzem toľko kopať. Zrazu sa dostávame do úplne priezračnej vody. Nádhera. Všetko vidím ostro. A zbadali sme slávnu lavičku. A čo sa robí na lavičke? Sedí. Zo všetkých síl sa o to snažím. Nie je to také ľahké ako sa to môže zdať. Stáča ma všetkými smermi keď sa snažím posadiť. Nakoniec sa mi to aj podarí, prichytím sa rukami ako kliešť a nohy si snažím dať do prirodzenej zalomenej polohy. Hi-hi. Veselo pózujem ako debilko. Zrazu si mám na lavičku ľahnúť. Hmm. Idem na to, ale zistím, že mi zavadzia fľaša na chrbte. No tak som si ľahla len tak pomyselne. Celkom sranda. Trošku mi od nadšenia a rehotu zabehne vzduch. Zakašlem si do automatiky a všetko je v poriadku.
Tak lavičku už máme. Poberieme sa preč, fotograf naznačuje, že mu je dosť zima, resp. že má riadne zatopený sucháč. Znova by stálo za to, pomyslieť na Moniku v mokráči. Možno aj jej je práve taká zima. Vraciame sa späť. Z posledných síl kopem nohami. Plutvy sú naozaj ťažké oproti tým, s ktorými som potápala predtým. Sem tam ma chytí kŕč do lýtka, vtedy mám pohyblivú len jednu nohu, čo sa dosť na prd pláva. Ešte že ten kŕč netrvá dlho. Druhú grupu sme vo vode nestretli. Ešte sú tam. Aj s Monikou v mokráči. Práve keď balíme výstroj vynorí sa druhá grupa.
Monika sa hýbe, hýbe sa troška rýchlejšie, ponáhľa sa vyslobodiť z ľadového mokráča. Raz, dva, tri, … má veľa asistentov, všetci jej pomáhame dať dolu oblek. Trasie sa neuveriteľne, tuším má trochu modré nohy. Vyťahujem svoje tučné ružové infantilné ponožky a nasúkam jej ich na nohy. Popritom jej podávame teplý čaj a záchranu v podobe ďalšieho suchého oblečenia. No na to, že sa celá trasie, je inak v kľude, alebo je v šoku. Skôr to druhé.
Inak všetci sú v poriadku, nikto nezamrzol (iba skoro), nikto sa nestratil. Výlet ako má byť! Na Grüner See znova o rok.
Komentáre
Zverejnenie komentára