Dobrovoľne na dno

29/6/2013

Už dlhšie som túžila spadnúť na dno asi najhlbšieho jazera v okolí mojej domoviny. Ani neviem z akého čudného dôvodu, ale asi preto, že ma to svojim spôsobom fascinuje. Byť na mieste kde sa len tak niekto nedostane. Po zadovážení dry suitu už nemusím premýšľať, či mi bude zima vo vode. Moje potápanie pokračuje bez ohľadu na teplotu vody, hurá. Aj keď, môže to mať aj isté nevýhody, a to hlavne ak je vonku tridsať stupňov Celzia a navliecť sa do čierneho neoprénu ešte s vrstvou podoblečenia nie je v takom teple nič príjemné. O to viac sa potápač ponáhľa do vody. Hlavne, netreba si zabudnúť zapnúť zips na suchom obleku, to by bolo nešťastie, keby do neho natiekla studená voda. Mne sa to skoro stalo pár krát, našťastie ma na to vždy upozornili. Ale vráťme sa k onému dňu.

Bol štvrtok, normálny pracovný deň. Ten týždeň sa dosť ochladilo, čo nám však neprekážalo, z vyššie spomenutého dôvodu. Po práci som sa pobrala domov, zbaliť si potápačské veci. Aj napriek tomu, že to niekedy dá naozaj zabrať, zatiaľ to robím s radosťou. Hlavne, nič si nezabudnúť. Plutvy som si už zvykla nechávať v aute aj spolu s maskou. Po každé vyzerám akoby som šla niekam na predĺžený víkend, keď sa teperím z domu s veľkou taškou. Stretávame sa o pol šiestej v centre. Všetci tam už sú, samozrejme, prišla som ako posledná, ale dôležité je, že som prišla na čas. Naložíme zvyšnú výstroj do auta, fľaše a olovo a fičíme na Košariská.

Cesta nám trvá trocha dlhšie, je po pracovnej dobe a ľudia idú domov do okolitých dedín. Práve naším smerom. Zhruba o pol hodinky sme už boli na odbočke k jazeru. Zemiakové pole už vyhnalo dosť veľké rastliny. Na moje počudovanie, niekto na si na starom „fleku“ zrejme odkúpil pozemok a postavil si tam murovaný plot. Minulá myšlienka vybudovania si potápačského miestočka sa tým pádom rozplynula, niekto nám to vyčítal z mysle a nás predbehol. Takže tentokrát pôjdem do vody z iného miesta, o pár desiatok metrov ďalej. Sme celkom piati. Dve baby a traja chalani. Štyria v sucháčoch a jedna v mokráči. Všetci sme pokročilí potápači, takže na dno ideme spoločne. Vystrojenie nám zaberie v celku dosť času, nemáme sa kam ponáhľať, všetko robíme s kľudom. Tomáš sa ešte pasuje s rukavicou, akoby mu ruka narástla, nie a nie natiahnuť ju na ruku. Berieme aj baterky, aj keď je vonku ešte svetlo, slnko už pomaly zapadá a dolu bude zrejme celkom tma. Delíme sa do pomyselných buddy týmov, pomyselných, lebo ako vkročíme do vody, nastupuje individualizmus a niektorí si idú svoje... Nasliním masku, natiahnem si jednu rukavicu, vypláchnem si masku,dám si ju na tvár, nasadím si druhú rukavicu, a natiahnem si plutvy. Celkom mi to nasadzovanie plutiev ide, na začiatku som to robila ako taký kyptík. Trošku ma tlačí pravá plutva, no po predošlých ponoroch viem, že to povolí, tak to neriešim. Tomáš mi ešte vysvetlí, ako si nastavím kompas, nejako mi to vypadlo z hlavy. 

Sme pripravený, dohoda je, že sa stretneme v desiatich metroch, tam už bude vidno. Vyššie je voda ako mlieko. Zanárame sa. Snažím sa ísť kontrolovane a pomaly, som trochu zmätená, lebo nevidím svojho buddyho, snáď ho ale stretnem dolu. Stretávame sa dolu. Môj buddy sa hemží, alebo som to ja, čo sa správam nekontrolovane? A chýba nám niekto. Vedúci ponoru ho ide pozrieť, my čakáme dolu. Po malej chvíli sú späť. A ide sa. Snažím sa plávať kontrolovane, no som nervózna, prekáža mi baterka v ruke. Trochu nezvyk dofukovať si oblek ľavou rukou. Kontrolujem počítač, 14m, 18 m, 24 m, …. tlak narastá, prefukujem nos. Je mi trošku čudne, snažím sa správať kontrolovane, jedným okom sledujem buddyho, dávam signál vedúcemu že som okej. A sme dolu, 36 metrov, ou jé. Cítim sa čudne. Naraz pozorujem, ako Monika dáva signál vedúcemu, že má problém so vzduchom. Nepríjemné, zamrzla jej automatika, (keď zamrzne, stále začne dávať vzduchu), ukážka bezchybného konania nášho vedúceho, Monike dáva záložný zdroj, kľačia na dne, držia sa a dýchajú z jednej fľaše. Akčné a romantícké zároveň. My nad nimi krúžime ako žraloky. Stále sme v 36 tich metroch. Dolu je troška tma. Stále mám pocit že môj buddy sa správa nekontrolovane, som zvyknutá mať očný kontakt, keď som s niekym v tíme. Toho čo vymyslel tie zrkadlové masky by som vyboxovala najradšej. Ťažie sa mi dýcha takto na dne. No je to normálne. Pozriem na počítač, vo vode sme asi 17 minút. Monikina automatika už začala poslúchať. Pohli sme sa už smerom hore. Ako bolo dohodnuté, vedúcem hlásim stovku. Pomaly sa presúvame do menšej hĺbky.

Začína ma bolieť hlava. To isté som mala aj pri prvom ponore na Košariskách, ale vtedy to pominulo. Stúpame stále, voda sa otepľuje, už nemá chladných šesť stupňov. Prechádzame pomaly cez vodové mlieko. Držím sa stále vedúceho a Moniky, aby sme sa nestratili. Viditeľnosť v tom mlieku je max. meter. Obzerám sa za seba. Nevidím svojho buddyho. Rýchlo v hlave zhodnotím, čim mám na neho čakať, alebo sa držať vedúceho. Vyhráva druhá možnosť, sme asi v štyroch metroch, tak by nemala hroziť žiadna tragédia. Buddy by sa nemal stratiť buddymu, no keď je niekto individualista, ťažko sa s ním spolupracuje. Vystupujeme na hladinu. Bolesť hlavy sa vystupňuje. Zrazu je mi nevoľno.

Počítač mi nepípal, výstup z hĺbky by mal byť v poriadku. Stojím vo vode a snažím sa bolesť vydržať. Vlastne je to skôr tlak ako bolesť. Ostatní vidia, že nie som ok. Pomaly vychádzam z vody. Stojím na nohách, tlak v hlave neustupuje, mám pocit, že sa povraciam. Rýchlo sa snažím oslobodiť z výstroje. Vraj treba uvoľniť krk. Vedúci mi podáva vodu. Napijem sa, v tom ma pokarhá, že sa mám napiť poriadne. Na jeho príkaz do seba dávam asi deci bublajúcej vody. A je to tu, nadišiel čas kŕmiť rybičky. Zájdem za roh kde sa vyvraciam, podľa chutí zistím, že tie štipľavé papriky plnené kapustou mi pred ponorom nestihlo stráviť. Už mi je lepšie, smejem sa na tom. Ostatní sa smejú so mnou. Bolesť hlavy ma však stále sužuje. Znova vraciam, ešte sú to stále tie prekliate štipľavé papriky. Vedúci mi masíruje zápästia, vraj to má pomôcť (na čemer). Jedinej mi je zle, nečudo, ja jediná som jedla štipľavé papriky pred ponorom :D Toto ponaučenie sa mi zapísalo do pamäte. Pred ponorom nejesť ťažko stráviteľné jedlo. To mám za to, že som pažravec.

Druhý ponor pre pretrvávajúci tlak v hlave vynechávam. Tomáš mi dáva užitočné rady, aj on mával s tlakom v hlave problémy. Treba vyfukovať cez nos. V hlave sa mi vytvoril tlak a nestihol sa počas výstupu uvoľniť. Vydychovanie nosom by malo pomôcť. Je dobré byť v spoločnosti skúsených, stále sa mám ešte veľa čo učiť.

Monika, čo bola v mokrom obleku ,sa po ponore trasie celá od zimy. Tiež sa rozhodla na druhý ponor neísť. No presviedčam ju, nech si vezme môj oblek, veľkosť by jej sedela. Zima jej nebude. Najprv váha a odmieta. Pridajú sa ku mne aj ostatní a nakoniec sa nechá presvedčiť. Požičiavam jej aj podoblečenie. Oblek jej je dobrý, možno trošku keby bol menší, ale XS sa vraj ani nerobí. Vedúci jej dáva základnú rýchlu inštruktáž. Pomáham jej napraviť manžetu na krku, aby jej nezatieklo za krk. Pridávame jej o dve kilá olova viacej ako mala na mokrom. Vonku je už skoro tma. Vedúci ešte na mňa od vody kričí. Roztrhla sa mu jedna suchá rukavica, mám mu požičať moje, mokré „päťky“. Prinášam mu ich k vode. Veľkosť nesedí, moje sú XS. Snaží sa narvať si tam jednu ruku. Podarilo sa len tak tak. S druhou rukou je to už oveľa ťažšie, vedúci stráca nervy a trpezlivosť. Navrhujem mu, nech si tam nasadí predsa len tú suchú neroztrhnutú, po tomto inteligentom riešení sa konečne zanorili. 

Čakám na nich na brehu, rozmontujem si výstroj a vychutnávam si teplý čaj. Bolesť hlavy ma opúšťa. Idem pozrieť na hladinu, či ich niekde nevidím svietiť baterkami. No nevidím nič. Už sú vo vode vyše dvadsať minút. Sledujem hladinu dobrých desať minút, stále ich nevidím. Začínam si predstavovať rôzne scenáre. Vonku je tma ako v rohu. Zažnem svetlo v aute, nech aspoň trafia na breh. Za rohom zazrem svetlo z pod vody. To sú oni. Už sa vracajú. Odľahlo mi. Čakám ich pri brehu, vynorili sa všetci. Monika bola spokojná, konečne jej pri ponore nebola zima.

Je niečo po jedenástej večer, kým sa pobalíme. Prepadá ma neskutočný hlad. Ešte zájdem s buddym na polnočný kebab. Pažravec u mňa sa nezaprie. Dávam si duplu. V hlave si zhodnotím čo mi nový potápačský deň dal a z čoho sa poučím. Po príchode domov odpadávam od únavy. Ešte som stihla vyhodiť neoprén na balkón. Bol to dobrý deň. Ide sa spať.